Žiaci si zamilovali mladú slovenskú učiteľku s tetovaniami a farebnými vlasmi. Ako reagovali na jej vzhľad kolegovia a rodičia?

Pred pár týždňami sa vrátili žiaci späť do školských lavíc a učitelia do svojich tried. Keď sa povie učiteľ či učiteľka, predstavíme si často niekoho staršieho s prísnym výrazom. Baška však búra tento stereotyp a dokazuje, že vzhľad nemá nič spoločné s naším výkonom, vedomosťami a tým, akí sme ľudia. Mladá slovenská učiteľka a vychovávateľka má len 24 rokov a za sebou prvý rok za katedrou, no už teraz hovorí, že túto prácu miluje a nevie si predstaviť, že by robila niečo iné.

V rozhovore s mladou, extravagantnou učiteľkou sa dozvieš, s akou reakciou sa stretla zo strany rodičov a kolegov, čo má na tejto práci najradšej a čo už menej, ale podelila sa aj o vtipné hlášky svojich žiakov, zaspomínala si na svoje školské časy a porovnala ich s dnešným školstvom.

Čo ťa priviedlo k učiteľstvu, aké staré deti učíš a ako hodnotíš svoj prvý rok?

K učiteľstvu ma priviedla moja stará mama, ktorá bola tiež učiteľka. Vždy hovorila, že raz pôjdem v jej šľapajach – a aj keď sa toho nedožila, verím, že by bola hrdá. A úprimne? Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. S deťmi je to síce niekedy chaos, ale presne taký, aký mám rada. Úplne som sa v tom našla a áno, priznávam, že trošku ma lákali aj tie legendárne letné prázdniny. (Aj keď realita je taká, že učiteľ si musí čerpať dovolenku.)

Môj prvý rok som mala prvákov – a aktuálne s nimi pokračujem v druhom ročníku. Momentálne však pracujem ako vychovávateľka, čo beriem ako veľkú výhodu. Aspoň si môžem postupne vyskúšať všetko – materskú školu už mám za sebou, teraz základná a popritom externe študujem vysokú, aby som raz mohla učiť úplne naplno.

Prvý rok bol určite náročný, ale dal mi toho veľa. Naučil ma trpezlivosti, schopnosti reagovať na všetko od stratených pier po veľké detské drámy, a hlavne ma utvrdil v tom, že toto je práca, ktorá má zmysel. Navyše ma deti naučili aj také životné “skills”, ako vedieť naraz počúvať päť príbehov, pričom každý je ten najdôležitejší na svete, alebo schopnosť zachytiť zo vzduchu pravítko ešte predtým, než niekoho trafí.

Tvoje tetovania, ale aj celý zjav určite púta pozornosť – ako na teba reagovali deti, ale aj rodičia, keď ťa prvýkrát uvideli? Stretla si sa niekedy s predsudkami z ich strany?

Áno, som dosť extravagantná osobnosť a tento výzor je jednoducho súčasťou mňa. Na konci dňa je ale dôležitejšie, že som veľmi empatická, milujúca, trpezlivá a emočná – a to je to, čo deti aj rodičia vnímajú najviac. Musím povedať, že odkedy som v školstve, nikdy som sa nestretla s negatívnym názorom na moje tetovania alebo celkový výzor. Skôr naopak – rodičia sú veľmi milí a priateľskí a často majú sami nejakú kerku, takže ich to vôbec neprekvapilo. 

Deti sú, samozrejme, zvedavé – skúmajú obrázky na mojich rukách a pýtajú sa, čo znamenajú. Pre nich je to úplne prirodzené, berú to ako súčasť dnešnej doby. A ja to beriem ako plus – aspoň vidia, že učiteľ nemusí vyzerať ako zo starej školskej učebnice, ale môže byť aj trochu cool. Na konci dňa sú rodičia najviac radi, že majú svoje deti v bezpečí, že sa cítia dobre a že im viem odovzdať skúsenosti a veľa krásnych zážitkov.

Na druhej strane, aká bola reakcia tvojich kolegov?

Úprimne, keď som prichádzala do nového kolektívu, mala som poriadny rešpekt. Predsa len, prvý dojem je často založený na vzhľade a ja viem, že pôsobím trochu inak. Na začiatku tam boli isté predsudky, ale veľmi rýchlo sa ukázalo, že sa nemusím báť. Niektoré moje kolegyne, dnes už milované priateľky, sa ma hneď zastali, vedenie školy ma vždy podržalo a postupne si ku mne každý našiel cestu.

Dnes už sme skvelý tím, máme priateľské vzťahy a ukázalo sa, že aj navonok „drsná a potetovaná osoba“ môže byť v skutočnosti empatická pedagogička plná lásky k deťom a svojej práci. A myslím, že to ocenili aj kolegovia – lebo na konci dňa je najdôležitejšie, akí sme ľudia, nie to, aký máme obal. No a dnes? Kolegovia už len rátajú a skúmajú, kedy sa objaví ďalšia nová kerka. (smiech)

Aký máš vzťah so svojimi žiakmi? Je to viac také kamarátske, tykajú ti, alebo sa snažíš udržať si aj nejaký odstup/rešpekt? Používaš nejaké inovatívne prvky vo svojej výučbe, niečo úplne iné ako ostatní kolegovia?

Mojich žiakov mám naozaj rada. Keďže ich mám už druhý rok, poznám ich do detailov. Máme skôr kamarátsky vzťah, ale zároveň tam je prirodzený rešpekt. Vedia, čo si môžu dovoliť a kde je hranica. Veľmi si cením, že za mnou vedia prísť s čímkoľvek, zveriť sa mi alebo sa len vyrozprávať. Snažím sa byť pre nich takým útočiskom. Nikdy som nechcela, aby sa ma deti báli tak, ako to bolo kedysi, keď som chodila do školy ja. Myslím, že tým, že som mladšia, im oveľa viac rozumiem – viem, čo frčí, rozumiem ich slovám a trendom.

Mám rada, keď mi tykajú – príde mi to osobnejšie a milšie. A čo sa týka učenia, snažím sa využívať moderné technológie a veľa humoru, aby deti videli, že chápem ich svet. Často sa s nimi rozprávam aj o emóciách a ich prežívaní, pretože v dnešnej rýchlej dobe je podľa mňa veľmi dôležité, aby vedeli pomenovať, ako sa cítia. Deti musia cítiť, že sú na prvom mieste – a práve to je pre mňa základ.

Nikdy nezabudnem na vetu jednej maminky môjho žiaka: „Ste pre naše deti ako druhá mama.“ A to je pre mňa asi najkrajšia spätná väzba, akú som mohla dostať.

Máš nejaký nezabudnuteľný moment z triedy, keď ťa deti úplne prekvapili svojou úprimnosťou?

Raz sme sa rozprávali o povolaniach a jeden chlapec povedal: „Moja mamka hovorí, že učitelia majú málo peňazí. Ale vy aj tak vyzeráte, že ich máte veľa, keď ste každý víkend na koncerte.“ Úprimnosť detí je proste na nezaplatenie. Občas ma samu prekvapí, čo im vyletí z úst. (smiech)

Ako si spomínaš na svoje vlastné školské časy? Myslíš si, že dnes je prístup učiteľov lepší/horší? Keby si mala urobiť také porovnanie.

Nikdy som nemala ten pocit, že by som sa chcela vrátiť do školy. Mala som dojem, že všetko sa točí len okolo známok – a keď človek nemal všetko na jednotky, bol automaticky braný ako horší. Dnes viem, že je to hlúposť. Možno aj preto sa snažím, aby sa so mnou moji žiaci cítili dobre a aby sa do školy tešili. Chcem, aby vedeli, že škola nie je len o výkone, ale aj o tom, že sa tu môžu cítiť prijatí a sami sebou.

Aj keď to nie je tak dávno – mám 24 – myslím si, že dnes je prístup učiteľov predsa len iný. Viac sa vníma osobnosť dieťaťa, jeho pocity a to, že každý má svoj rytmus. To je podľa mňa obrovský posun k lepšiemu. A úprimne? Keby to takto fungovalo aj kedysi, možno by som mala v žiackej knižke oveľa menej poznámok. (smiech)

Čo by si zmenila v slovenskom školstve, keby si mala neobmedzenú moc?

Asi by som pridala viac prázdnin, ale vážne – chcela by som, aby ľudia viac videli, že práca učiteľa nie je len „hranie sa s deťmi“, ale veľmi zodpovedná a hodnotná práca. Určite by som zvýšila platy, pretože každý učiteľ si to zaslúži. Vyšší plat by mohol tiež motivovať mladých ľudí, aby sa do školstva púšťali – a to je podľa mňa skvelé, pretože mladí učitelia idú s dobou a vedia deti lepšie pochopiť.

Tiež by som zrušila predsudky voči tetovaniam či farebným vlasom alebo oblečeniu  – učiteľ môže byť úplne iný zvonku, ale stále skvelý pedagóg. Na konci dňa ide o to, čo dáva deťom a ako sa s nimi dokáže spojiť, nie o to, ako vyzerá. 

Máš aj nejaké vtipné príhody zo školy, či už s deťmi, rodičmi alebo kolegami?

V škole sa deje každý deň niečo vtipné. Deti sú úprimné a niekedy prídu s otázkou, ktorá ma úplne dostane. Raz sa ma jeden prvák spýtal, či aj ja natáčam na TikTok. Keď som povedala, že nie, odpovedal: „To nevadí, aj tak ste dosť slávna, lebo vás pozná celá naša škola.“

Čo ťa na tejto práci baví najviac, čo je to najkrajšie, a naopak, bez čoho by si si vedela predstaviť túto prácu?

Na tejto práci ma najviac baví, že každý deň je iný – nikdy neviem, čo mi deti povedia, a práve tie ich úprimné hlášky sú často to najkrajšie. Najviac ma teší, keď vidím, že sa cítia so mnou dobre a bezpečne. Občas mi úplne stačí rozhovor s deťmi – je to väčšinou veselšie a jednoduchšie než s dospelými.

A bez čoho by som si túto prácu vedela predstaviť? Určite bez nekonečných papierovačiek, ale aj bez ranného vstávania. Deti sú síce plné energie, ale ja by som uvítala aspoň kúsok učiteľského „home office-u“.

Čo ti zatiaľ práca učiteľky dala/naučila ťa? Zmenila si sa aj v niečom?

Naučilo ma to obrovskej trpezlivosti a tomu, že každý deň prinesie niečo úplne nové. Viem sa viac pozrieť na svet očami detí – oni všetko riešia priamo, úprimne a bez zbytočných komplikácií. Naučila som sa tiež viac vnímať emócie, nielen detské, ale aj svoje. Deti mi ukázali, že úsmev, objatie alebo len to, že ich vypočujem, má niekedy väčšiu hodnotu než čokoľvek iné.

Určite som sa zmenila v tom, že dnes viem fungovať aj s kratším spánkom, čo predtým nebola úplne moja superschopnosť. Práca so žiakmi ma naučila viac sa tešiť z maličkostí. Oni dokážu byť šťastní len preto, že niekto nakreslil pekný obrázok alebo sme sa hrali hru. Aj ja som začala viac vnímať takéto drobnosti. Svoju prácu milujem a určite ju nechcem zmeniť. Aj keď každý deň mám chuť skončiť minimálne desaťkrát. (smiech)