Žiadna ho nechcela, a tak sa rozhodol konať hrôzy: Toto je tragický a šokujúci príbeh prvého moderného incela

Predstav si človeka, ktorého denne stretávaš v obchode alebo vo výťahu bytovky. Nevyniká z davu. Nemá na sebe nič výstredné, nehovorí príliš nahlas a jeho tvár okamžite splýva s fádnosťou mestskej šedi. Je to ten typ suseda, ktorého pozdravíš kývnutím hlavy, no o päť sekúnd neskôr už nevieš, akú farbu mala jeho bunda.

Kto by sa vôbec zamýšľal nad tým, či je to talentovaný umelec, zoológ, úchyl alebo prostý incel? Na prvý pohľad žije obyčajný, hoci trochu utiahnutý život. Chodí do práce, platí účty a večer svieti v jeho okne monitor.

Za týmto monitorom sa však roky odohrávalo niečo, čo moderná psychológia dodnes analyzuje s mrazivým údivom. V tichu predmestskej izby rástla priepasť. Bola to priepasť absolútnej, ochromujúcej izolácie. Človek, o ktorom je reč, nebol obeťou zjavného fyzického týrania ani netrpel materiálnou núdzou. Mal stabilné zamestnanie ako systémový analytik a vlastný domov. Napriek tomu v ňom prežíval pocit, že je neviditeľný. Pre okoloidúci svet bol iba tieňom.

Obyčajný muž, ktorého nikto nechcel

Tento tieň si však viedol denník. Nie papierový, zamknutý v zásuvke písacieho stola, ale digitálny. Na zapadnutých fórach a neskôr na vlastnej internetovej stránke zanechával stopy, ktoré spätne čítame ako kroniku vopred ohlásenej katastrofy.

Roky pretekali pomedzi prsty a s každým kliknutím klávesnice sa prehlbovala jeho posadnutosť jedinou témou: odmietnutím. Vo svojich príspevkoch rozoberal banálne interakcie z každodenného života, ktoré v jeho hlave nadobúdali gigantické rozmery. Prečo sa naňho neusmiala predavačka? Prečo si žena v autobuse presadla o rad ďalej?

Zúfalo túžil po ľudskom dotyku, po partnerskom vzťahu, no nevedel ho nadviazať. Sám seba uväznil v myšlienkovom vzorci, ktorý dnes svet pozná pod skratkou, aká v tom čase ešte len hľadala svoju definitívnu, toxickú podobu.

„Ktovie prečo? Nie som škaredý ani príliš divný. S*x som nemal od júla 1990 (mal som vtedy 29). Naposledy, čo som strávil celú noc s priateľkou, bolo v roku 1982. Dievčatá a ženy po mne ani len nešteknú očkom. Ženy ma jednoducho nemajú rady. V USA je (podľa môjho odhadu) 30 miliónov príťažlivých žien a ja nedokážem nájsť ani jednu,“ napísal v jednom zo svojich digitálnych denníkov.

Osobné nešťastie na apokalyptický svetonázor

Stal sa prototypom životného štýlu, kde sa nedobrovoľný celibát mení z osobného nešťastia na svetonázor. Na vieru, že celý svet, a predovšetkým ženské pokolenie, sa sprisahal proti jeho šťastiu.

Dlhé roky sa takto potuloval svetom bez toho, aby niekto tušil, že táto tichá frustrácia pomaly metabolizuje na čistú, koncentrovanú deštrukciu. Keď človek stratí nádej, že ho spoločnosť prijme, začne premýšľať, ako ju prinútiť, aby naňho nezabudla. A tak sa tento muž rozhodol, že musí vykonať niečo skutočne hrozné.