Predstav si malú drevenú búdku na kolesách, do ktorej človek vošiel v bežnom oblečení. Vo vnútri sa prezliekol do plaviek, zatiaľ čo kone alebo silní robotníci odtiahli búdku priamo do mora. Človek potom vystúpil po schodíkoch priamo do vody, skrytý pred zrakmi zvedavcov na pláži. Keď sa schladil, vrátil sa do búdky, prezliekol sa do suchého a stroj ho vytiahol späť na breh.
Čínske keramické vankúše
Keď si predstavíš pohodlný spánok, väčšinou myslíš na mäkké páperové vankúše. V starovekej Číne, najmä počas dynastií Tang a Song, však bolo všetko inak – aspoň počas leta. Číňania totiž zistili, že mäkké vankúše zadržiavajú telesné teplo a spôsobujú prehrievanie hlavy. Preto začali na spanie používať vankúše vyrobené z porcelánu, keramiky alebo kameňa.
Tieto vankúše boli tvrdé a mali špecifický anatomický tvar. Ich hlavnou výhodou bolo, že keramika mala prirodzene nízku teplotu a dokázala efektívne odvádzať teplo z hlavy a krku spáča.
Mnohé z nich boli navyše duté a vnútro sa dalo naplniť studenou vodou alebo chladivými bylinkami, čo spánok počas tropických čínskych nocí urobilo o niečo znesiteľnejším.
Americké hnutie za spanie na verandách a strechách
Predtým ako Willis Carrier na začiatku 20. storočia vynašiel modernú klimatizáciu, obyvatelia veľkých amerických miest ako New York či Chicago prežívali letá v preplnených a zle vetraných bytových domoch. Vlnám horúčav sa hovorilo „tichý zabijak“. Keď teploty v noci neklesali, tisíce ľudí vzali svoje matrace a vankúše a presunuli sa von.
Ulice sa premenili na obrie spálne. Mohol si vidieť ľudí spať na požiarnych schodiskách, na plochých strechách budov, v mestských parkoch alebo na predných verandách svojich domov. Hoci to znamenalo stratu akéhokoľvek súkromia a vystavenie sa hmyzu, túžba po čerstvom vzduchu a aspoň minimálnom vánku bola silnejšia ako akékoľvek spoločenské konvencie.
Chladenie arén v starovekom Ríme pomocou velária
Rímske Koloseum a iné veľké amfiteátre sa pre Rimanov stalo centrom zábavy. Celodenné sledovanie gladiátorských zápasov pod páliacim talianskym slnkom však mohlo byť pre divákov nebezpečné. Rimania preto vytvorili geniálny systém zastrešenia zvaný velarium. Bola to obrovská plátenná markíza, ktorá dokázala pokryť väčšinu hľadiska, a vytvoriť tak tieň pre desaťtisíce ľudí.
Tento systém bol taký komplexný, že sa oň museli starať špeciálne vycvičení námorníci z rímskej flotily, ktorí ovládali laná a kladky. Plátna sa dali sťahovať a rozťahovať podľa pohybu slnka. Navyše, pod týmto stanom Rimania rozprašovali do vzduchu zmes vody, parfému a šafranu, čím divákov nielen schladili, ale zároveň prekryli zápach potu a krvi z arény.
Stredoveké ľadovne (Yakhchāl)
Už v staroveku a stredoveku ľudia v suchých oblastiach Blízkeho východu potrebovali spôsob, ako uchovať ľad zimy až do najhorúcejších letných mesiacov. Na tento účel stavali yakhchāly – fascinujúce architektonické stavby v tvare obrovských hlinených kužeľov. Tieto budovy mali nadzemnú štruktúru, no ich hlavná časť sa nachádzala hlboko pod zemou.
Steny yakhchālov boli hrubé až dva metre a boli postavené zo špeciálnej malty odolnej voči teplu. Tá obsahovala piesok, hlinu, vaječné bielka a koziu srsť. Počas zimy sa do podzemia nanosil ľad z hôr alebo sa tam nechal zmrznúť pritekajúci prúd vody. Vďaka dokonalej izolácii a dômyselnému vetraniu zostal ľad vo vnútri zmrazený po celý rok, čo ľuďom umožňovalo skladovať potraviny a chladiť nápoje aj v tom najväčšom pustatinnom teple.
