Existujú horory, ktoré ťa vystrašia klasickými trikmi – bafnutím z tmy, strašidelnou hudbou alebo potokmi krvi. A potom sú tu filmy, ktoré sa ti zavŕtajú hlboko pod kožu, infikujú tvoju myseľ a zanechajú v tebe nepríjemný pocit úzkosti ešte celé týždne po záverečných titulkoch. Kultová snímka Possession (Posadnutosť) z roku 1981 od poľského režiséra Andrzeja Żuławského patrí do tej druhej, oveľa nebezpečnejšej kategórie.
Na prvý pohľad sa film tvári ako surová psychologická dráma o krachu jedného manželstva. Veľmi rýchlo sa však mení na surrealistické, telesné a hlboko zvrátené peklo. Príbeh nás zavádza do ponurého, chladného a architektúrou socializmu nasiaknutého Západného Berlína na začiatku 80. rokov. Atmosféra mesta rozdeleného masívnym betónovým múrom, pod neustálym dohľadom ozbrojených stráží, dokonale zrkadlí vnútorný svet hlavných hrdinov, v ktorom už neexistuje žiadne bezpečné miesto.
Sam (v podaní mladého Sama Neilla známeho z Jurského parku) sa vracia domov z tajnej špionážnej misie k svojej manželke Anne (Isabelle Adjani) a ich malému synovi. Namiesto vrúcneho privítania ho však čaká ľadová sprcha. Anna sa správa chladne, neuroticky a vzápätí požiada o rozvod s tým, že má excentrického milenca.
Zúfalý Sam prepadá sebadeštrukcii, no to, čo súkromní detektívi v starom berlínskom byte objavia, nemá nič spoločné s klasickou neverou. Anna tam totiž pred svetom neskrýva muža, ale slizkú chápadlovitú bytosť, ktorú kŕmi vlastnou krvou aj telami zvedavcov.
Majstrovské dielo európskeho psychologického hororu
Possession nie je film, ktorý si pozrieš s miskou pukancov na uvoľnenie. Je to čistý, koncentrovaný emočný útok na tvoje zmysly. Režisér nenecháva diváka ani na sekundu vydýchnuť, postavy na seba neustále kričia, zvíjajú sa v kŕčoch, hystericky sa smejú a fyzicky na seba útočia. Najznámejšou sekvenciou celého filmu je legendárny Annin záchvat v metre. V tej scéne sa Isabelle Adjani prechádza prázdnym podchodom stanice a zažíva brutálny hysterický kolaps. Jej herecký výkon je tu doslova na hrane šialenstva.
Počas tejto scény sa herečka hádže o steny, reve od bolesti a doslova zo seba na špinavé dlaždice vylieva zmes mlieka, krvi a telesných tekutín. Sledovať tento moment ťa bude fyzicky bolieť, pretože evokuje duchovný potrat a totálnu stratu ľudskosti, akú by v moderných kinách len tak nedovolili. Zvrátenosť filmu však nespočíva len v samotnom slizkom monštru, ktoré pre film navrhol slávny tvorca špeciálnych efektov Carlo Rambaldi (autor vizuálu E.T. či Votrelca).
Nepríjemný je najmä fakt, že toto monštrum je priamym zhmotnením emocionálnej prázdnoty, hnusu z intimity a toxicity rozpadávajúceho sa vzťahu. Žuławski, ktorého najväčší film sme ti nedávno predstavili v článku, ti bez servítky ukazuje, že rozvod dvoch ľudí, ktorí sa kedysi bezhranične milovali, dokáže vyprodukovať rovnaké zlo, aké poznáme z najtemnejších biblických textov. V ére, kedy v kinách kraľovali priamočiare americké vyvražďovačky ako Halloween, priniesol tento film niečo absolútne nevídané: prepojenie európskeho artu a čistého body hororu.
Snímka Possession a jej unikátnosť
Unikátny je najmä spôsob práce s kamerou. Tá sa neustále hýbe, krúži okolo postáv, dýcha im na chrbát a vytvára v tebe pocit klaustrofóbie a neustálej paranoje. Herci hrajú v stave totálneho transu a ich prejavy sú také prehnané a animálne, až nadobudneš pocit, že nikto v tomto príbehu nie je mentálne v poriadku. Snímka navyše brilantne pracuje s motívom dvojníkov. Tá istá herečka hrá nielen posadnutú Annu, ale aj anjelskú učiteľku Helen, čo vytvára fascinujúci kontrast medzi čistotou a skazenosťou.
Za kamerou sa pritom odohrávalo rovnaké šialenstvo ako pred ňou. Režisér písal scenár ako priamu a brutálnu reakciu na vlastný, mimoriadne bolestivý rozvod. Žuławski bol v tom čase na pokraji samovr*ždy a všetok svoj hnev, bolesť a nenávisť pretavil do tohto filmového projektu. Isabelle Adjani neskôr priznala, že rola Anny ju psychicky takmer zničila. Vyžiadala si totižto takú mieru emocionálneho vypätia, že po premiére si musela od herectva dať pauzu.
Samotný Sam Neill sa k filmovaniu tejto snímky vo svojich memoároch vyjadril takto: „Żuławski od človeka žiadal viac, než si vôbec dokázal dať. Boli chvíle, keď na Adjani kričal a reval priamo do tváre. Bol to zdrvujúci pohľad.“ Adjani si za svoj nadľudský výkon síce odniesla cenu pre najlepšiu herečku z filmového festivalu v Cannes, no verejne vyhlásila, že už nikdy v živote podobnú rolu nevezme.
Film bol následne v USA tvrdo zostrihaný
V USA bol film zasa brutálne zostrihaný. Vyhodili z neho takmer tretinu stopáže a distribuovali ho ako lacné béčko pod upraveným názvom. V prísnej Veľkej Británii ho dokonca zaradili na neslávne známy zoznam Video Nasties – medzi filmy, ktoré boli pre extrémne násilie a morálnu zvrátenosť oficiálne zakázané.
Possession skrátka nie je obyčajný horor, ale umelecké dielo o hlbokej ľudskej bolesti a odcudzení, ktoré ťa stiahne do víru vizuálneho a psychického teroru. Ak máš odvahu nazrieť do priepasti, kde sa rodia tie najzvrátenejšie monštrá našich vlastných vzťahov, táto európska kultová klasika by na tvojom zozname nemala chýbať.
