Vieš si predstaviť, že by si nedokázal získať nové spomienky? Že by si si každú novú informáciu pamätal len nejaký čas a o niekoľko hodín by si ju kompletne zabudol? Nevedel by si, aký je rok, nepamätal by si si dej seriálu či knihy, nespoznával by si ľudí, s ktorými si sa včera zoznámil. Taký je život s poruchou krátkodobej pamäti – anterográdnou amnéziou.
Pokiaľ sa orientuješ vo svete filmov, tak iste vieš, že s témou tejto poruchy ich pracovalo hneď niekoľko, napríklad triler Memento od Christophera Nolana, ale aj romantická komédia 50x a stále po prvý raz od Petera Segala. A práve druhý menovaný film je voľne inšpirovaný skutočnými udalosťami a osudom Angličanky Michelle Philpots, ktorá anterográdnou amnéziou trpí od roku 1994.
Nedokáže získať nové spomienky
Život dnes 58-ročnej Michelle sa začal radikálne meniť už v roku 1985. Práve vtedy utrpela desivú nehodu, keď jazdila na svojej motorke. Aby toho nebolo málo, o päť rokov neskôr prežila ďalšiu, tentokrát automobilovú nehodu, pri ktorej sa zrazili dve autá. Michelle vyviazla s vážnymi poraneniami hlavy, ktoré spôsobili narušenie mozgu.
Rozvinula sa u nej epilepsia a časté záchvaty. Musela sa podrobiť viacerým operáciám, vďaka ktorým síce záchvaty ustali, ale iné negatívne následky sa už lekárom nepodarilo zvrátiť. Postupne začala zabúdať, nové veci a informácie si pamätala len obmedzený čas a jej stav sa rýchlo zhoršoval. V roku 1994 sa rozvinul do podoby anterográdnej amnézie. Čo to v preklade znamená?
Asi toľko, že Michelle si síce pamätá všetko, čo predchádzalo roku 1994, ale žiadne nové spomienky získať nemôže. Ak sa s niekým zoznámi, na druhý deň si ho už nepamätá a prejde okolo neho, akoby to bol cudzí človek. Stále si tiež myslí, že je rok 1994, ktorý je posledným obdobím, na ktoré má nejaké spomienky. Žiadny zázračný liek na jej poruchu neexistuje, sú známe len určité terapeutické mechanizmy, vďaka ktorým si dotyčný môže život s anterográdnou amnéziou zlepšiť.
Inak to nie je ani v prípade Michelle. Tá si neustále píše poznámky o svojom živote, zapisuje si každú dôležitú vec, ktorú prežila, aby sa k nej mohla po zabudnutí vrátiť. Po celom byte má polepené papieriky s podstatnými informáciami, ktoré jej uľahčujú každodennú orientáciu.
Oporu má v manželovi
Veľkou oporou v tomto ťažkom boji je jej manžel Ian, s ktorým sa zoznámila v roku 1985 (takže spomienka naňho jej, našťastie, ostala). Keďže sa ale vzali v roku 1997, Michelle si na ich svadobný deň vôbec nespomína a oživuje si ho len prostredníctvom fotografií. Ian v rozhovore s novinármi priznal, že takýto život nie je jednoduchý, a to nielen pre Michelle, ale ani pre jej blízkych. „Niekedy to je naozaj frustrujúce, ale musím byť trpezlivý a chápavý,“ povedal. „Musím to zvládať s pokojom, pretože ju milujem.“
Dodal tiež, že je šťastie, že Michelle spoznal pred osudnou nehodou, takže naňho má stále spomienku. Michelle novinárom prezradila, že často túži znovu žiť normálny život, mať schopnosť spomínať a pamätať si, normálne pracovať. „Ale viem, že ten život som stratila, takže to nemôžem mať,“ dodala smutne.
Nedokáže si vychutnať ani úplne bežné veci, napríklad pozeranie seriálu (hoci ako dodala, má veľmi rada seriál EastEnders, hoci si nepamätá postavy a dej) či čítanie knihy. Skrátka po čase zabudne, ako príbeh začal, a niekedy sa jej to stane priamo uprostred vety. Stále ale dokáže vykonávať niektoré iné činnosti: napríklad šoférovať auto či zájsť nakúpiť do obchodu.
Uvedomuje si však, že toto je najlepší možný spôsob života, aký sa s touto poruchou dá dosiahnuť. A pokiaľ nepríde nejaký zázračný liek, tak sa to nezmení. „Takto to skrátka je a nezlepší sa to,“ skonštatovala Michelle v jednom rozhovore.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
