Hoci si väčšina ľudí predstavuje filozofov ako nudných a príliš akademických vzdelancov, nemusí to tak byť. Dobrým príkladom je bezpochyby starogrécky filozof Diogenes zo Sinopé. Ten patril k najradikálnejším zástancom kynizmu, teda filozofickej školy založenej Sokratovým žiakom Antisthenom.
Dôraz sa v nej kládol na asketizmus, skromnosť a jednoduchý životný štýl. Zároveň sa kynici vyznačovali opovrhovaním spoločenských konvencií. Diogenes všetky tieto vlastnosti naplnil do bodky, dokonca ešte výraznejšie než ostatní kynici.
Psí život ako najväčšia cnosť
Diogenes sa narodil pravdepodobne v roku 412 pred naším letopočtom v meste Sinopé. O jeho detstve či dospievaní sa nedochovali žiadne informácie. Vie sa len toľko, že Diogenov otec Hicesias bol odsúdený za peňazokazectvo. V tomto zločine mu možno pomáhal aj samotný Diogenes, to sa dnes presne nevie. V každom prípade boli obaja zo Sinopé vyhostení.
Diogenes zamieril do Atén, kde ho mimoriadne zaujalo učenie „otca kynizmu“ Antisthena. Ten s ním spočiatku nechcel mať nič spoločné, a dokonca sa po ňom zaháňal drevenou palicou, keďže Diogenes ho všade prenasledoval. Samotný Diogenes mu na to povedal: „Nenájdeš dosť tvrdého dreva, aby si ma ním odohnal! Neodídem, kým budem veriť, že ma máš čo naučiť!“
Zdá sa, že tým na Antisthena zapôsobil, keďže mu dovolil, aby sa stal jeho žiakom. Neskôr sa medzi nimi dokonca rozvinul vrelý priateľský vzťah. Diogenes si osvojil základy Antisthenovej filozofie, ale domyslel ich do krajných dôsledkov. Bol však atypickým filozofom.
Nemal a ani nestál o žiadnych žiakov a nevytváral žiadny vlastný filozofický smer. Jeho cieľom bolo naplniť svoju filozofiu v praxi. Vlastne sa dá povedať, že filozofiou, ktorá je výhradne teoretická, opovrhoval.
O mnohých velikánoch, ako bol napríklad Platón, sa vyjadroval s dešpektom a pohŕdaním. Žil ako pes, ale vôbec to nepovažoval za niečo zlé. Naopak, vnímal to ako najvyššiu cnosť. Nezastieral tiež, že práve psy a ich spôsob života ho výrazne inšpirovali.
Rodený provokatér
Odmietal vlastniť akýkoľvek majetok, ten bol podľa neho nepotrebným. Vysmieval sa ľuďom, ktorí dávajú peniaze na drahé zbytočnosti. On sám žil v sude od vína a vlastnil len jednu misku. Aj tej sa napokon zbavil, keď videl mladíka, ktorý sa dokázal napiť z holých dlaní. „Bol som blázon, že som celý čas so sebou nosil takú zbytočnú vec!“ okomentoval to.
Mal tiež veľký zmysel pre škandály a kontroverzie, ktorými privádzal do rozpakov bežných ľudí. Pľul a močil na tých, ktorých pokladal za pokrytcov a hlupákov, či masturboval na verejnosti. Často sa tiež po meste pohyboval s lampou, a to aj cez deň.
Začudovaní ľudia sa ho pýtali, prečo to robí. On odpovedal, že hľadá jedného úprimného a čestného človeka, ale stále nemá šťastie. Dá sa povedať, že Diogenes neuznával a opovrhoval všetkým, čo ľudia v jeho dobe považovali za správne či vhodné.
Nešlo len o hromadenie majetku, kritizoval aj pýchu, náboženstvo (ktoré podľa neho len manipuluje a zneužíva druhých), honbu za slávou, spoločenským statusom a pokrytectvo a falošnosť druhých.
Mal tiež nespochybniteľný rétorický talent a zmysel pre humor. Do rozpakov dokázal priviesť aj už spomínaného Platóna. Na jednej prednáške totiž Platón definoval človeka ako „tvora s dvoma nohami a bez peria“. Nasledujúci deň mu Diogenes priniesol ošklbané kurča so slovami: „Hľa! Priniesol som ti človeka!“
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane