Viete ako sa hovorí, že zakázané ovocie chutí najlepšie? Tak je to šialená pravda. A je to ešte šialenejšia pravda na druhú, keď je tým zakázaným ovocím mlieko. Život s laktózovou intoleranciou je nah*vno najmä v krajine, ktorej národným jedlom sú bryndzové halušky a po tristo rokoch sa do nej konečne dovalil Starbucks (som limitovaná edícia, no čo vám budem hovoriť).
Takýto život je plný nástrah, pretože neprejde jediný deň, aby si nemusel odolávať zvodnému pokušeniu objednať si cheesecake a latéčko alebo vyžrať v Tescu celý regál s parenicami. Mlieko je jednoducho život. Radosť. Rozkoš. Teda až do momentu, kedy sa z neho nezos*rieš.
Ten deň si pamätám, akoby to bolo včera. Možno aj preto, že to naozaj bolo včera. A ten deň pred tým a pred tým a pred tým, ale to je už zo zbierky informácií, ktoré naozaj nikto nechce vedieť. Naozaj som si chcela objednať kávu so sójovým mliekom, naozaj som bola ochotná priplatiť si tých pár eur navyše a ušetriť tak svoje črevá od potenciálneho výbuchu. Naozaj som chcela byť uvedomelá a zodpovedná ľudská bytosť, ktorá rozumie, že jej telo má problém s trávením laktózy a naozaj som nechcela počastovať žiadnu verejnú toaletu tým, čo by po jej konzumácii mohlo nasledovať. Naozaj. NAOZAJ. Lenže vesmír mi v ten deň rozhodne neprial.
Objednala som si nejakú farebnú sladkastú srandu so sójovým mliekom, nadiktovala som meno a pozerala, ako cica s umelým úsmevom čmára na pohár niečo celkom iné. Nevadí. Sójové mlieko sa minulo, hovorí cica, ale vraj majú mandľové. Tiež nevadí. Akékoľvek rastlinné mlieko poslúži, hlavne mi už daj moju kávu, lebo mám cukrový deficit. Už od deväťdesiateho piateho, ale to len tak pomimo. Cica ťuká dlhočizným gélovým nechtom niečo do pokladne, pýta peniaze a ja premýšľam, ako je k*rva možné, že si tým v spánku nevypichne oko.
Naozaj som jediná, kto nielenže spí roztiahnutý ako morská hviezdica a celkovo si tým kazí šance na budúce spolužitie s druhou osobou, ale ešte sa aj mecem ako epileptik na dedinskej diskotéke?! A vôbec, ako sa s takými pahýľmi na rukách píše esemeska? Akože bokom prsta? Ako asi písal esemesku Nožnicovoruký Edward? A mal Nožnicovoruký Edward vôbec telefón?! „Farebná sladkastá sranda s mandľovým mliekom!“ vyrušila ma Starbucks cica číslo dva z premýšľania nad prudko revolučnými ideami a mne sa rozžiarili očká ako vianočné svetielka. Vytrhla som jej ho z ruky, pichla slamku a dopriala si riadny dúšok. A vtedy sa to všetko začalo.
Tak po prvé – jediný spôsob, ako toto mohlo byť mandľové mlieko je, že ho vydojili z kravskej krčnej mandle, pretože toto okolo orechu ani nešlo. Po druhé – bola som si vedomá toho, že mám plné právo ísť sa sťažovať a žiadať opravu, ale… Po tretie – bolo to brutálne dobré. Sladučké, mliečne, na míle vzdialené od normálnej kávy, ale aj napriek tomu nebíčko v papuli. A jeden pohár mlieka predsa ešte nikoho nezabil, no a čo ťa nezabije? Presne tak, to ťa posilní.
Tak som to vychlontala celé, až do dna a na záver povytierala zvyšky šľahačky prstom (áno, v podniku sa správam ako príkladná dáma), pretože prečo nie, však? A keďže som sa narodila s dušou odvážlivca, pekne som sa pozdravila a vykročila zlou nohou do ulíc.
Niekde medzi druhým a štvrtým krokom sa nebíčko v papuli zmenilo na peklo v čreve. Kŕč. Kráčam ďalej. Druhý kŕč. Kristepane, jedného dňa budem vagínou tlačiť malého človiečika, nemôže ma predsa odrovnať niečo takéto. Musím si prdnúť. Akože fakt veľmi. Ale stále kráčam ďalej, pretože okrem odvážlivca mám v tej duši aj hodnú dávku naivity.
Lenže už si vážne akože VÁŽNE musím prdnúť. Problém je v tom, že si začínam byť takmer istá, že sa pri tom dos*riem. Ako veľmi bude trápne, keď sa vrátim do kaviarne, z ktorej som už odišla a použijem ich toaletu? Budú na mňa pozerať ako na idiota? Budú vedieť, čo sa chystám urobiť? A čo horšie, budú to aj počuť?! Brucho mi zovrelo na dobrých desať sekúnd a potom ma zaštípalo tam, kde by to rozhodne štípať nemalo, pokiaľ nie je na blízku záchod.
Okej, ak sa do dvadsiatich sekúnd nedostavím na toaletu, tak svet zažije, čo ešte nezažil. Očividne sa však celá nežná časť podniku rozhodla ísť cikať práve v momente, keď tu ja mám šialenú pohotovosť. Predo mnou sú dve slečny a jedna, ktorá práve okupuje onú miestnosť. Ak má niektorá z nich podobný problém ako ja, tak sa so stopercentnou pravdepodobnosťou pos*riem. Jedna odchádza, jedna to vzdáva, jedna ostáva a moje šance na nespáchanie sociálnej samovraždy rapídne stúpajú. Ale ak si teraz neprdnem, tak mi bok vyvalí aj so všetkým tým ostatným sajrajtom, takže to tam jednoducho musím trošku uvoľniť.
Sťahujem polky tak silno, že by som medzi nimi hravo rozpučila švába, a pomaly vypúšťam to, čo malo ostať navždy skryté. Prrrrrrd. Nebolo to také hlučné, ako to byť mohlo, no pachu jednoducho nerozkážeš. Slečna predo mnou prestúpila z jednej nohy na druhú a nenápadne si položila ruku pred nos. A v tom nekontrolovateľne vyletelo nečakané pokračovanie.
Slečna ma v záchvate empatie (a v záujme zachovania fyzického zdravia svojich čuchových buniek) pustila pred seba. „Ja radšej pôjdem inam,“ poznamenala, otočila sa na päte a ja som sa zhostila záchodu. A sr*la som. Ako Lion. Hlučne. Veľmi hlučne. Už teraz mi bolo jasné, že tieto dvere moje zvukové stopy nebudú schopné udržať vnútri. R*ť mám v jednom ohni. A von pôjdem asi oknom. Niekto klope. „Obsadené,“ hovorím, no v hlave sa neubránim poznámke „to sa ešte načakáš, moja“. Zhaslo svetlo. Mávam rukami nad hlavou. Nepodarilo sa mi síce upútať pozornosť snímača, no o to úspešnejšie sa mi podarilo rozvíriť ten strašný smrad. Dobre, zvyšok vylučovacej seansy si užijem potme a pokúsim sa neudusiť sa vlastnými plynmi.
Už nikdy viac. Otvorila som dvere, pani v strednom veku, ktorá tam už musela vystáť dieru, sa snažila potlačiť dávivý reflex a ja som sa hanbila ako ešte nikdy. Prečo si toto robím? Prečo toto robím ostatným? Naozaj nemôžem mať aspoň trochu zdravého rozumu a pudu sebazáchovy?! Očividne nie, keďže tam odhodlane pôjdem aj zajtra. Ale už pre istotu do inej pobočky.
Titulná fotka: © Cee
