Tvorba animovaných filmov predstavuje dlhú a detailnú piplačku, hlavne keď ide o animované filmy vyrábané starými technikami, nie digitálne. Tieto techniky im dodávajú okúzľujúce čaro a veľakrát definujú tie najlepšie „animáky“ všetkých čias. Svetoznáme japonské animačné štúdio Ghibli využíva klasicky ručne kreslené animácie vo všetkých svojich filmoch – Môj sused Totoro, Cesta do fantázie alebo Princezná Mononoke.
Tieto filmy sú asi najznámejšie svojho druhu. Práca na nich trvala rôzne dlho, od troch až po päť rokov tvrdej driny. Japonsko na trhu animácie zastáva asi tú najdominantnejšiu rolu. Na svete ale existuje kopa ďalších filmových štúdií, ktoré sa zameriavajú na kreslenú animáciu. Nikto sa ale neoddal svojmu dielu tak, ako ruský animátor Jurij Norštejn a jeho partnerka Francesca Yarbusova.
Tí sa v roku 1981 rozhodli začať prácu na ich najambicióznejšom projekte, animovanej adaptácii literárnej poviedky The Overcoat od slávneho autora Nikolaja Gogoľa. Pracujú na ňom dodnes a legendy hovoria, že jeho dokončenie je ešte ďaleko.
Soyuzmultfilm a sovietsky svet animácie
Juri a Francesca sa stretli v roku 1967 a zobrali sa v ten istý rok. Obaja boli absolventmi umeleckej školy a veľmi rýchlo sa zamestnali v najväčšom animačnom štúdiu v Rusku – Soyuzmultfilm v Moskve. Tu sa zdokonaľovali vo svojom umení, avšak ich práca tam pre nich nebola dostatočne naplňujúca. Vyrábali iba filmy na objednávky, všeobecne iba oslavujúce sovietsky zväz a neponúkajúce nič viac.
Obdobie strávené v Soyuzmultfilme ale predsa len predstavovalo istý druh progresu. V sovietskom štúdiu sa naučili používať stop-motion animáciu typu „cut out animation“. Tá pozostávala z ručne kreslených súčiastok, ktoré boli vystrihnuté a používané na detailné rozhýbanie postavičiek na obraze. Jurimu sa ale táto animácia zdala príliš jednoduchá, a tak začal experimentovať.
Techniku „cut out“ animácie doviedol do extrému. Kreslil kompletne každú jednu maličkú súčiastku postavičiek. Ruky, nohy, oči, ale aj prostredia. Kvapky, vietor, štrk. Všetko, čo sa pohybovalo, muselo byť detailne nakreslené, vystrihnuté a komplikovane, niekedy aj tisíckrát animované. Nikto z jeho kolegov sa do jeho štýlu nechcel namočiť, avšak Francesca áno.
Prvé animované filmy v réžii ruskej dvojice
Prvá ukážka ich spolupráce vyšla na svetlo sveta v roku 1974. Bol to krátky animovaný film o volavke a žeriavovi, ktorí sa spolu snažia žiť. Animovaný film bol technický a vizuálny zázrak oslavovaný naprieč celým Ruskom. Ich nasledujúci film z roku 1975 bol však oslavovaný celým svetom.
Film Hedgehog in the Fog bol desaťminútový film rozprávajúci príbeh malého ježka, ktorý sa stratí v hmle popri tom, ako sa snaží nájsť svojho priateľa. Tento „animák“ bol hitom medzi divákmi aj kritikmi.
Problémy ich tvorivého spôsobu sa však začali vynárať. Hlavným problémom bola rýchlosť, ktorou Juri a Francesca svoje filmy vyrábali. Spomenutý Soyuzmultfilm bol schopný vyprodukovať približne 40 krátkych animovaných filmov ročne, zatiaľ čo Juri a Francesca sa s detailnosťou animácie svojho desaťminútového filmu pasovali približne rok. Investori začínali strácať trpezlivosť, avšak nemohli poprieť, že kvalita filmov tejto dvojice bola o niekoľko úrovní vyššia než čokoľvek iné v Rusku.
Sovietsky realizmus infiltroval aj svet animácie
Film Hedgehog in the Fog získaval najvyššie ocenenia po celom svete, zatiaľ čo situácia v sovietskom zväze eskalovala. Politická situácia už síce nebola taká krutá ako za obdobia Stalina a dovoľovala umelcom viac slobodného prejavu, stále sa ale našli prípady, keď musel nejaký film byť cenzurovaný. Tvorcovia už neboli prenasledovaní a zatváraní, ich diela ale stále mohli byť zakázané.
Filmy Juriho a Francesci mali totižto ambivalentné príbehy. Neoslavovali režim, neatakovali opozíciu, boli vyložene postavené na subjektívnej interpretácii. Umeleckej sfére sovietskeho zväzu dominovalo hnutie známe ako sovietsky realizmus. Diela tohto štýlu vznikali aj na území Slovenska a tvorcovia museli byť neustále kontrolovaní, aby do svojich diel nedávali expresívny sex, násilie a iné, v tej dobe nemravné motívy.
Juri a Francesca sa teda taktiež stali cieľom sovietskeho realizmu, keďže nespĺňali všetky jeho atribúty. V roku 1979 dvojica dokončila prácu na svojom najambicióznejšom a zároveň najmenej jednoznačnom filme Tale of Tales alebo Príbeh príbehov. Ten bol inšpirovaný ich krutou mladosťou a otvorene kritizoval starý ruský systém.
Príbeh príbehov
Jedným z ich hlavných pohonov na tvorbu Príbehu príbehov bolo znechutenie z vtedajšej tvorby a sovietskeho realizmu. To dvojicu motivovalo k inovácii a snahe prekonať všetko, čo bolo zatiaľ v krajine vyprodukované.
Tieto inovácie siahali všetkými smermi. Pozadie obrazu bolo prehlbované niekoľkými vrstvami kreslených objektov. Dvojica sa nebála ani založiť oheň priamo v štúdiu, aby dosiahla efekt plameňa, ktorý bol prenesený na obraz. Animovali jednotlivé kvapky dažďa a mnoho ďalšieho. (V dnešnej dobe digitálnej animácie až pomätene zdajúce sa techniky.)
Komplikovaná produkcia si postupne brala svoju daň. Unavená dvojica sa neustále hádala, obviňovala a bojovala o prežitie proti sovietskemu realizmu. Film potom získal peniaze na produkciu aj na distribúciu len vďaka tomu, že dvojica poslala štátnej komisii pre kinematografické diela falošnú kópiu scenára. Efektívne oklamali sovietsky systém. Ukázali im klamlivú verziu príbehu.
Film sa eventuálne dostal do kín. Vedúci štátneho odboru kinematografie ho chcel okamžite zakázať. Jurij a Francesca ale odmietli. K tomu sa ešte pridali rôzni ruskí umelci, ktorí navrhovali, aby dvojica získala najvyššiu štátnu cenu oslavujúcu ich prácu. Jurij a Francesca ju nakoniec získali a Príbeh príbehov sa dostal do kín.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane