Niektoré životné príbehy reálnych ľudí pôsobia, akoby boli vytrhnuté zo stránok veľkolepých románov či komiksov. Mnohí ľudia sa domnievajú, že byť svetovou celebritou a skutočným ostrieľaným dobrodruhom naraz nemôže fungovať.
Werner Herzog však dokazuje opak. Tento muž zanechal vo svetovej kinematografii obrovské dielo a zároveň kvôli svojim dielam podstúpil šialené výpravy a prežil absurdné kuriozity, ktoré môžeme vidieť len v knihách – či v jeho filmoch.
Herzog nie je len filmový režisér, je to prírodný úkaz a filozof extrémov. Muž, ktorý definoval pojem „extatická pravda“, zasvätil svoj život hľadaniu momentov, ktoré ležia ďaleko za hranicami ľudskej komfortnej zóny. Pre Herzoga filmovanie nie je remeslo, ale existenciálny boj s prírodou, šialenstvom a vlastnými limitmi.
Jeho životopis pripomína dobrodružný román z 19. storočia, v ktorom sa hranica medzi genialitou a posadnutosťou stiera v prospech nekompromisného umeleckého videnia. V tomto článku sa dočítaš niekoľko príbehov z jeho života, ktorým najprv nebudeš chcieť veriť.
Skok do kaktusov pre česť trpaslíkov
Začneme zľahka. Už jeho raná tvorba naznačila, že Herzog sa nebude držať konvencií. Pri nakrúcaní filmu Aj trpaslíci začínali malí z roku 1970 obsadil výhradne trpasličích hercov, čo vyvolalo vlnu kontroverzie a obvinení z vykorisťovania.
Snímka, ktorá je metaforou pre spoločenskú rebéliu, bola pre hercov aj štáb nesmierne náročná, nielen kvôli izolácii na Kanárskych ostrovoch, ale aj kvôli režisérovým bizarným požiadavkám. Neraz takmer dohnal svojich trpaslíkov na hranicu smrti.
Atmosféra na pľaci bola taká vyhrotená, že po sérii nehôd Herzog sľúbil jednému z hercov, že ak dokončia scénu bez zranenia, skočí do kaktusového poľa. Keď sa nakrúcanie bezpečne skončilo, režisér svoj sľub dodržal a pred zrakmi všetkých sa vrhol do pichľavých rastlín. Tvrdil, že bolesť je súčasťou tvorivého procesu a že filmár musí byť ochotný trpieť rovnako ako jeho postavy.
Večera ušitá z kože a podrážky
Herzogova legenda o nezlomnosti sa definitívne potvrdila, keď z hrdosti a dodržania slova doslova zjedol vlastnú topánku. Urobil to po tom, čo prehral stávku s vtedy začínajúcim filmárom Errolom Morrisom. Herzog mu ironicky tvrdil, že ak Morris skutočne dokáže dokončiť a uviesť svoj prvý dokument, on verejne zje svoju obuv. Bol presvedčený, že mladému tvorcovi chýba potrebná dravosť.
Keď sa tak stalo, Herzog neodstúpil. V roku 1979 si pred publikom v Berkeley nechal topánku uvariť v obrovskom hrnci s cesnakom, bylinkami a kačacím tukom. Pred kamerami ju následne skonzumoval (okrem podrážky, ktorú prirovnal k „priehľadnému klamstvu“), aby demonštroval, že filmár musí urobiť čokoľvek pre dosiahnutie svojho cieľa a že sľuby v tomto priemysle majú váhu života a smrti.
Špiónom v africkom pekle
Nebezpečenstvo ho sprevádzalo aj v Afrike, kde počas nakrúcania dokumentárnych materiálov k filmu Fata Morgana v 70. rokoch skončil v kamerunskom väzení. Miestne úrady ho v čase politických nepokojov považovali za špióna, žoldniera alebo nelegálneho imigranta.
Najprv ho v púšti zatkli 14-ročné deti so samopalmi a následne ho uvrhli do žalára. V krutých podmienkach africkej cely čelil neistému osudu, pričom okolo neho zúrili choroby a násilie, ktoré sa neskôr podpísali na jeho temnom vnímaní sveta.
Tieto zážitky v ňom však neuhasili túžbu po extrémoch, ale naopak, prehĺbili jeho pohŕdanie „civilizovanou“ bezpečnosťou. Väzenie ho naučilo improvizovať v hraničných situáciách a pripravilo ho na jeho najslávnejšie džungľové eposy. Herzog odvtedy tvrdil, že skutočný filmár nepotrebuje diplom z akadémie, ale skúsenosť z ulice, z väzenia alebo z cesty naprieč kontinentmi.
Svojim študentom na vysokých filmových školách neskôr dookola hovoril, že ak chcú byť filmári, musia sa naučiť kradnúť, klamať a špekulovať. To sú podľa neho tie najdôležitejšie prvky filmára, ktorý sa chce v tomto svete dostať k pravde.
Klaus Kinski a puška
Nakrúcanie filmu Aguirre, hnev Boží v amazonskom pralese sa stalo synonymom filmového pekla. Herzog bojoval s neustálymi záplavami, tropickými chorobami a predovšetkým s psychotickým hercom Klausom Kinskim. Ich vzťah bol zmesou nenávisti a fascinácie (Herzog o ich vzťahu neskôr natočil film Môj najlepší nepriateľ), pričom Kinskiho záchvaty hnevu ohrozovali bezpečnosť celého štábu a plynulosť nakrúcania uprostred ničoho.
Legenda hovorí, že keď chcel Kinski z pľacu predčasne odísť, Herzog ho pod hrozbou použitia zbrane prinútil zostať. Režisér neskôr priznal, že v tej chvíli neblafoval – bol pripravený herca zastreliť a následne spáchať samovraždu, len aby film a jeho integritu ochránil. Táto šialená oddanosť dielu vytvorila jeden z najmrazivejších hereckých výkonov v dejinách kinematografie.
Paroloď na vrchole hory
Ešte ambicióznejším projektom bol Fitzcarraldo, kde Herzog odmietol použiť akékoľvek modely či triky. V peruánskej džungli nechal stovky domorodcov z kmeňa Aguaruna skutočne ťahať 320-tonový parník cez strmý kopec z jednej rieky do druhej. Bol to projekt, ktorý inžinieri označili za fyzikálne nemožný, no Herzog trval na tom, že „vizuálna pravda“ nepozná kompromisy.
Viac príbehov o Wernerovi Herzogovi nájdeš na ďalšej strane
