Počas tohto procesu došlo k niekoľkým úmrtiam, zraneniam a dokonca k ozbrojeným útokom domorodcov na štáb, no režisér neustúpil ani o milimeter. Bol presvedčený, že divák musí vidieť skutočný zápas s hmotou a gravitáciou. Na natáčaní sa znova zúčastnil Klaus Kinski, o ktorého výlevoch si môžeš prečítať v článku dedikovanom práve jeho „alfa drama queen“ osobnosti.
Vášeň pre bizarnú realitu dokumentu
Napriek úspechom v hranej tvorbe zostáva Herzogova najväčšia vášeň v dokumentárnom filme, kde skúma osudy ľudí na okraji spoločnosti, ale aj tučniaky a ropné stanice. Jeho dokumenty nie sú objektívne; sú to hlboké sondy do toho, čo nazýva „temnou stránkou prírody“. Herzogov rozprávačský hlas plný existenciálneho nihilizmu sprevádza diváka svetmi, ktoré sú často desivejšie než akákoľvek fikcia.
Či už natáča v Antarktíde, zostupuje do kráterov činných sopiek alebo navštevuje väzňov v celách smrti, vždy hľadá „neslýchané obrazy“. Je posadnutý hľadaním krásy v rozklade a chaose. Pre Herzoga je kamera nástrojom na odhaľovanie právdy, ktorú mainstreamová kultúra ignoruje, pretože je príliš surová a nepohodlná pre bežného diváka.
Zvuk smrti, ktorý svet nesmie počuť
Jeden z jeho najmrazivejších momentov prišiel počas tvorby dokumentu Grizzly Man o Timothym Treadwellovi, ktorého po rokoch života medzi medveďmi jeden z nich zožral. Herzog mal v rukách zvukovú nahrávku Treadwellových posledných momentov, ktorú nahral náhodne zapnutý diktafón v stane. Režisér si túto nahrávku vypočul cez slúchadlá priamo pred kamerou.
Diváci vidia len Herzogovu tvár, ktorá postupne tuhne v hrôze. Režisér, známy svojou tvrdosťou a cynizmom voči „krutosti prírody“, zostal viditeľne otrasený. Majiteľke nahrávky a Treadwellovej priateľke okamžite a dôrazne povedal: „Túto pásku musíš zničiť. Už ju nikdy nikto nesmie počuť.“ Bol to jeden z mála momentov, keď Herzog uprednostnil milosrdenstvo pred filmovou dokumentáciou.
Herzog – kráľ absurdných komentárov, ale aj citlivý človek
Tento moment ukázal Herzoga ako hlbokého humanistu, ktorý vie, kde leží hranica medzi umením a neľudským utrpením. Hoci sa celý život díva do priepasti a fascinujú ho ľudia, ktorí v nej končia, pochopil, že niektoré hrôzy by mali zostať ukryté v tme. Jeho rešpekt k tragédii jednotlivca prevážil nad jeho túžbou po „extatickej pravde“.
Werner Herzog tak zostáva posledným veľkým dobrodruhom kinematografie, mužom, ktorý nás učí, že pravda sa nenachádza v pohodlí kinosál, ale v srdci temnoty a prachu. Napriek tomu si ale stále drží kultový status a – prekvapenie – tento muž stále žije! Hrá vo filmoch, stále točí a ešte k tomu je aj aktívny na Instagrame.
Herzog si aj v pokročilom veku zachováva status neúprosného kritika súčasnej popkultúry. Potvrdil to napríklad svojím bizarným vyjadrením k megahitu Barbie od Grety Gerwig. Režisér, ktorý celý život hľadá hĺbku v krutosti prírody, priznal, že si pozrel úvodných tridsať minút filmu so zvedavosťou, čo tento celosvetový fenomén vlastne znamená.
Jeho reakcia bola typicky herzogovská – namiesto hodnotenia príbehu či hereckých výkonov zostal v čistom existenciálnom úžase nad vizuálnou stránkou diela. Vyhlásil, že pri sledovaní ružového sveta plastových bábik mal pocit, akoby sa ocitol v „stelesnení pekla“, pričom túto skúsenosť opísal s fascináciou niekoho, kto práve objavil nový druh nepochopiteľného utrpenia.
