Naprieč históriou sa stalo nespočetné množstvo udalostí, ktoré boli motivované snahou získať bohatstvo. Mnohí túto túžbu premenili na skutočnosť, iní pri nej ochudobneli alebo rovno zahynuli. Honba za stratenými pokladmi, vojny o štátne kasy, vykrádačky bánk, zoznam by nemusel nikdy končiť. V tomto zozname by nemohlo chýbať obdobie, ktoré sa zapísalo do svetových dejín ako zlatá horúčka.
Čo to vlastne bola zlatá horúčka? Začala v januári roku 1848, keď istý James W. Marshall objavil na kalifornskom území zlato. Správa sa rýchlo rozšírila a zanedlho nastalo šialenstvo, ktoré na niektorých miestach vytrvalo až do počiatkov nového storočia. Tisícky ľudí sa sťahovali do pustatiny, kde hľadali ultimátnu podobu šťastia – zlato. Situácia im nedávala na výber, a tak hazardovali so svojimi životmi. Buď na zlato natrafili, alebo zahynuli počas toho, ako sa ho snažili nájsť.
Tri najväčšie územia, kde sa zlato našlo a následne vo veľkom hľadalo, boli Kalifornia, Austrália a kanadské územie Klondike. V tomto článku sa bližšie pozrieme na zlatú horúčku v Klondike. Zlatá horúčka tam viedla koncom 19. storočia k dočasnej migrácii desiatok tisíc ľudí do pustej oblasti Klondike pri dnešnom meste Dawson v kanadskom teritóriu Yukon. Ako sa im v nehostinnej krajine darilo? S akými problémami sa museli popasovať? Stal sa vôbec niekto boháčom?
Objavenie zlata
Ľudia sa na území Yukonu snažili nájsť zlato už od sedemdesiatych rokov osemnásteho storočia. V roku 1896 bol počet lovcov zlata približne 1 500. Môžeme teda vidieť, že zlatá horúčka mala už vtedy svojich pracantov. Dovtedy ale nebolo potvrdené, že zlata je v kraji tak mnoho. Začíname s menom George Carmack. Ten v roku 1896 prišiel do Yukonu už ako skúsený lovec zlata a dal sa dokopy s Indiánkou Kate.
Jedného dňa sa Carmack, jeho manželka a jej rôzni mužskí rodinní príslušníci stretli s Robertom Hendersonom. Išlo o extrémne skúseného lovca zlata, ktorý Carmacka pozval, aby s ním išiel na miesto, kde je podľa neho skrytého strašne veľa zlata. Carmack ale odmietol, keďže Henderson bol voči Indiánom viac než rasistický. Carmack a jeho indiánska partia sa teda vydali na miesto, o ktorom Henderson rozprával, avšak išli bez neho. K potoku, ktorý eventuálne premenovali na Bonanza Creek, pretože zlato sa tam podarilo nájsť, a ešte k tomu v takom množstve, o akom sa partii zlatokopov nemohlo ani snívať.
Objavenie zlata sa okamžite roztrúsilo naprieč všetkými zlatokopeckými tábormi v údolí rieky Yukon. Zanedlho boli teda pozemky v okolí potoka Bonanza Creek a susedných potokov Eldorado Creek a Hunker Creek obývané tisíckami zlatokopov, ktorí skúšali vyviesť to isté čo Carmack.
Robert Henderson mal veľké nešťastie, keďže skoro žiadne zlato nenašiel a svoje miesto na rieke musel predať iba za 3-tisíc dolárov. Jeho pozemok vytvorený na to, aby na ňom mohol hľadať zlato, sa neskôr podarilo novým majiteľom predať za 200-tisíc dolárov, pred čím z neho ešte zarobili ďalších 450-tisíc dolárov. Pre niektorých bol hon na zlato veľkolepý biznis, pre iných záhuba. To reflektuje roky, ktoré sa blížili. Nastalo to.
Zlatá horúčka a príchod zlatokopov
Niektorí ľudia boli schopní kvôli zlatej horúčke obetovať kompletne všetko. Niektorí predali svoje domy, iní predali domy svojich bratov. Z mnohých sa stali kriminálnici, unikajúci pred zákonom len na to, aby mohli zastaviť na pustatine, kde sa im nemuselo nič podariť nájsť. Povráva sa, že zlatokopi našli na Klondike zlato v hodnote približne 2 miliárd dolárov.
Zlato tu ale nerástlo na stromoch. Práca, ktorá hon na zlato sprevádzala, bola neustále tvrdá. Mnohí popri nej zahynuli, mnohí sa zbláznili, ale sen o zlate opustili ešte po ceste na miesto. Cesta tam bola ďalším prvkom, ktorý mohol zasnívaného zlatokopa odradiť. Niekoľko dní trvajúci výlet na Klondike sa často končil tým, že zlatokop prišiel na miesto a všetky potoky už boli zbavené svojich zlatých pokladov. Čo nasledovalo potom? Mohol sa zamestnať za minimálnu mzdu u niekoho, kto už zlato našiel.
Väčšina ľudí si predstavovala, že výlet na Klondike bude bohovským zážitkom. Veľké dobrodružstvo, z ktorého môžeš rapídne zbohatnúť. Znie to božsky, avšak… Všeobecná nepripravenosť zlatokopov, ktorí na Klondike prichádzali, bola zarážajúca. Kanadské úrady sa teda rozhodli, že ak chcel človek prejsť cez hranicu a zamieriť na Klondike, musel sa preukázať obrovskou zásobou jedla.
Tá musela vydržať približne tri roky. Takáto zásoba jedla obsahovala napríklad 200 libier slaniny, 800 libier pšeničnej múky, 200 libier kukuričnej múky, 150 libier fazule, 75 libier cukru, 150 libier sušeného ovocia, 50 libier ryže, 75 libier kávy a krabicu kondenzovaného mlieka. 1 libra sa rovnala 0,45 kilogramu. Ďalšími dôležitými predmetmi boli teplé oblečenie, banícke náradie, topánky a medicína.
Cesta bola horšia než destinácia
Na územie Klondike viedlo mnoho ciest, no tá najdôležitejšia si naprieč svojou existenciou vyslúžila prezývku „Dead horse trail“. Asi si vieš predstaviť, čo sa na tej horskej ceste často stávalo. Rôzne historické zdroje uvádzajú, že na tejto ceste zahynulo približne 3 000 koní. Nehovoriac o neustálom mraze, hlade a neskúsenosti zlatokopov. Doslova každý chcel zbohatnúť. Z tohto obdobia pochádzajú aj záznamy o tom, že niektorí zlatokopi sa pokúšali spraviť vývar zo svojich vlastných topánok alebo zjesť zamrznuté mŕtve kone.
Na Klondike sa dalo dostať rôznymi trasami, vyššie spomenutá ale bola najpoužívanejšia, pretože bola najdostupnejšia. Nikto na nej nemusel za nič platiť. Tí bohatší sa mohli vydať rôznymi spôsobmi, avšak najlepším, no najdrahším spôsobom bola loď. Stačilo si zaplatiť loď a preplaviť sa okolo Aljašky až do rieky Yukon. V princípe sa dostali priamo tam, kde chceli začať hľadať zlato.
Ak človek išiel peši, tak musel ísť s obrovskými davmi, ktoré sa hrnuli neobstaranými horskými cestami, často lemovanými mŕtvolami. Tieto cesty dostali prezývku „Cesty chudobných“.
Zlatá horúčka a Dawson City
Hneď ako sa informácia o zlatej horúčke a skutočnosti, že zlato je všade, dostala von, nastalo skutočné šialenstvo. Na objavení tohto zlata na Klondiku zbohatli nielen zlatokopi, ale aj podnikatelia. Jedným z najznámejších z nich bol Joseph Francis Ladue. Ten je považovaný za zakladateľa mesta Dawson. Ladue nebol žiadny nováčik, keďže žil na Yukone už niekoľko rokov a sám neustále skúšal šťastie so zlatom. Okrem toho ešte ale vlastnil v danom území dôležitú pílu, čiže o kapitál mal postarané.
Zanedlho si uvedomil, že namiesto hľadania zlata by mohol obchodovať so zlatokopmi, čo by mu vynieslo viac. Tak si veľmi rýchlo vystaval sklady a malú chatrč, ktorá zároveň slúžila ako hostinec. Postupne sa okolo týchto malých budov stavali ďalšie budovy, ktoré eventuálne vytvorili mesto Dawson. Ladue ho pomenoval na počesť kanadského geológa Geroga Mercera Dawsona. Prvé oficiálne mesto zlatokopov bolo na svete a jeho pohostinstvo sa stalo domovom mnohých zlatokopov a pištoľníkov. Predsa len, stále tam vládol divoký západ.
Na území Dawsonu pred jeho založením však existovala indiánska rezervácia, z ktorej boli pôvodní obyvatelia Ameriky veľmi rýchlo vysťahovaní. Zavadzali totižto pri zarábaní peňazí. Nebolo by to prvý a ani poslednýkrát, čo k takému niečomu došlo. Na EMEFKA sme ti nedávno priniesli článok o tom, ako sa prvá sieť amerických luxusných reštaurácií pričinila k takémuto vysťahovaniu. Dawson začalo ale po konci zlatej horúčky opúšťať stále viac a viac ľudí a v roku 2001 sa jeho počet obyvateľstva znížil až na 1 200. V najvyššom bode zlatej horúčky, v roku 1898, ich tu bolo približne 40 000.
Vtedy boli ulice špinavé, všade zúrili infekcie, jedla bolo málo a kriminalita bola neustále na bode varu. V roku 1899 sa dokonca obrovský požiar postaral o to, aby 75 percent mesta vyhorelo. Nikto to ale neriešil, všetci chceli hlavne zarobiť.
Daň zlatej horúčky
Nikto nemohol očakávať, aké následky bude mať zlatá horúčka na kanadskú prírodu a jej pôvodný ľud. Možno sa aj dalo, avšak sami boli pravdepodobne pod vplyvom prísľubu bohatstva. Po príchode zlatokopov došlo k obrovským požiarom, ktoré zničili väčšinu lesov v okolí riek, kde sa zlato hľadalo. Väčšina týchto riek bola kontaminovaná a zvieratá z nich na nejaký čas vymizli. Iné rieky boli zas také obývané človekom, že migrácia istých druhov rýb bola pozastavená a dané ryby sa nemohli rozmnožovať.
Väčšina zvierat z okolitých lesov unikla čo najďalej, ako sa dalo. Tým pádom nemohli Indiáni loviť a dochádzalo k neustálym konfliktom medzi nimi a belochmi. Tieto konflikty vyúsťovali aj do nákaz, ktoré sa medzi Indiánmi bez problémov šírili. Mnohí Indiáni si však na zlatej horúčke taktiež privyrobili, avšak inak, než by si očakával. Nehľadali zlato, ale pomáhali zlatokopom dostať sa na nejaké miesto, kde mohli potom započať svoj hon.
Ako môžeme vidieť, zlatá horúčka teda ovplyvnila absolútne všetko, čo bolo v jej dosahu. Ako to teda celé skončilo? Jednoducho. Zlato, ktoré všetkých ľudí do Yukonu privádzalo, už neexistovalo. Všetko bolo vyťažené. Na Klondiku sa ale neskôr objavili obrovské bagre, ktoré zlato znova našli. Táto ťažba už bola priemyselná a nikdy nedošlo k takému veľkému záujmu jednotlivcov o zlato.
