Zmenil dejiny filmu a prebudil Ku-klux-klan: Ako prvý hollywoodsky blockbuster pomohol vrátiť rasový teror

Píše sa rok 1915. Živý orchester sprevádza približne trojhodinový príbeh plný bojových scén, stoviek komparzistov a dramatických detailov. Diváci nadšene tlieskajú a prežívajú každý jeden moment, akoby boli súčasťou deja. Nehovoríme pritom o obyčajnom filme. Ide o jeden z prvých skutočne obrovských filmov v dejinách kinematografie, dalo by sa ho nazývať aj prvým blockbusterom. Jednoducho, je to skôr veľká spoločenská udalosť než obyčajná návšteva kina.

Popri prestrelkách a veľkolepých historických momentov sa na plátne eventuálne objavujú aj jazdci v bielych plášťoch. Film ich predstavuje ako hrdinov, ktorí zachraňujú americký Juh pred černošským obyvateľstvom a jeho spojencami. Publikum im opäť tlieska, tentokrát však ešte mohutnejšie. To, čo sa tvári ako historický epos, je v skutočnosti r*sistická fantázia, ktorá prepisuje dejiny a z t*roristického hnutia robí záchrancov národa.

Film sa volá Zrodenie národa a nakrútil ho legendárny režisér a takzvaný otec veľkej kinematografie D. W. Griffith. Nemá veľkolepá snímka je dodnes oslavovaná za svoje technologické a filmové úspechy, no zároveň patrí medzi najproblematickejšie diela dejín kinematografie.

Filmári sa z neho učili pracovať s obrazom a strihom, zatiaľ čo rasisti v ňom našli návod na vlastnú sebaprezentáciu. Jeho príbeh preto nie je iba kapitolou z dejín Hollywoodu, ale zároveň predstavuje aj ukážku toho, ako môže populárna kultúra normalizovať nenávisť a pomôcť jej vstúpiť do politiky aj ulíc.

Tri hodiny, dve rodiny a jedna nebezpečná lož

Griffith film nakrútil podľa románu a hry The Clansman od Thomasa Dixona Jr., otvoreného zástancu nadradenosti bielej rasy. Premiéra sa konala 8. februára 1915 v Los Angeles a snímka potom putovala po amerických mestách s orchestrom a drahšími vstupenkami. Stal sa z nej jeden z prvých amerických blockbusterov.

Dej sleduje dve rodiny – severanských Stonemanovcov a južanských Cameronovcov – pred občianskou vojnou, počas nej a v období rekonštrukcie. Prvá polovica ponúka bojiská, atentát na Abrahama Lincolna a rozpad starého sveta. Hneď druhá sa však mení na čistú propagandu. Oslobodení černosi sú zobrazovaní ako neschopní, násilní a s*xuálne nebezpeční. Mnohé černošské postavy pritom stvárnili bieli herci s načiernenými tvárami.

Film vytvára dojem, že po vojne ovládli Juh skorumpovaní černošskí politici a pomstychtiví severania. Historik John Hope Franklin však upozornil, že obraz akejsi „černošskej vlády“ nemal v skutočných dejinách Rekonštrukcie oporu. Afroameričania získali občianske práva a časť z nich sa dostala do verejných funkcií, no film túto zmenu premenil na hororový príbeh o ohrození bielej Ameriky.

Najvýraznejším symbolom údajného odporu sa stáva Ku-klux-klan, ktorého jazdci v závere vyrážajú zachrániť biele postavy a „obnoviť poriadok“. Skutočný Klan pritom po občianskej vojne vraždami, bitím a vyhrážkami terorizoval černochov, ktorí sa pokúšali voliť, vzdelávať alebo uplatňovať nové práva. Griffith násilie obrátil naruby: obete vykreslil ako hrozbu a páchateľov ako rytierov.

Technický zázrak a morálna katastrofa

Zrodenie národa nebolo prvým celovečerným filmom a Griffith nevynašiel všetky postupy, ktoré použil. Dokázal ich však spojiť v rozsahu a rytme, aké americké publikum dovtedy takmer nepoznalo. Striedal celky s detailmi, využíval krížový strih medzi udalosťami odohrávajúcimi sa súčasne, viedol viacero dejových línií a budoval napätie rýchlym prechodom medzi obeťou a prichádzajúcimi záchrancami.

Práve v tom spočíva nepríjemný paradox. Formálne majstrovstvo nemožno oddeliť od toho, na čo slúži. Keď film zrýchľuje strih počas jazdy KKK, jeho technika nenesie neutrálny príbeh, pretože učí publikum báť sa jedných ľudí a oslavovať druhých. Griffith ukázal silu filmového jazyka, no zároveň predviedol, ako ľahko môže emócia prekryť fakty.

Snímka mala obrovský komerčný úspech, hoci presné tržby nepoznáme a dobové reklamné čísla bývajú prehnané. Trojhodinový epos však ukázal, že film môže byť kultúrnou udalosťou s celoštátnym dosahom.

Keď propaganda vstúpila do Bieleho domu

Thomas Dixon, autor pôvodného diela, z ktorého Zrodenie národa vzniklo, veľmi dobre chápal, že filmu nestačí iba publikum. Potreboval aj prestíž. Dňa 18. februára 1915 preto zorganizoval súkromné premietanie v Bielom dome, na ktorom bol prezident Woodrow Wilson, členovia jeho rodiny a viacerí predstavitelia administratívy. Išlo o mimoriadne silný reklamný tromf: tvorcovia mohli naznačovať, že ich dielo videl a azda aj schválil samotný prezident.

Wilsonovi sa dodnes pripisuje veta, že film je „ako písať dejiny bleskom“ a že je „až príliš pravdivý“. Problémom je, že pre ňu neexistuje spoľahlivý dobový záznam. Historici ju považujú za neskoršie vytvorený alebo prinajmenšom nedoložený výrok. Samotné premietanie je však fakt a filmu poskytlo presne tú legitimitu, ktorú jeho propagátori potrebovali.

Wilson navyše vo svojich historických prácach podporoval skreslený obraz Rekonštrukcie amerického sveta a jeho administratíva zavádzala segregáciu na niektorých federálnych pracoviskách. R*sistický film sa teda dostal do centra politickej moci a jeho tvorcovia to premenili na reklamu. Práve táto reklama bola to, čo v Amerike spustilo novú vlnu hrôzy a teroru.

Protesty sa začali takmer okamžite

Afroamerické komunity rýchlo pochopili, že nejde iba o urážlivú fikciu. Iba šesťročná organizácia NAACP organizovala protesty a žiadala úrady o zákaz alebo cenzurovanie filmu. Pri protestoch dochádzalo k mnohým prípadom násilia na černochoch a masovému zatýkaniu.