Priscilla (2023)
Len rok po veľkolepom Elvisovi Baza Luhrmanna prišla Sofia Coppola s filmom, ktorý pôsobí, akoby vznikol v úplne inom vesmíre. Priscilla sa totiž nesnaží konkurovať Elvisovmu životopisu. Namiesto toho sleduje život Priscilly Presley a jej vzťah s mužom, ktorého pozná celý svet. Coppola tým obrátila perspektívu naruby – Elvis už nie je hlavnou postavou, ale skôr človekom, ktorý postupne ovládne život hlavnej hrdinky.
Cailee Spaeny hrá Priscillu ako mladé dievča, ktoré postupne zisťuje, že život po boku jednej z najväčších celebrít sveta vôbec nemusí znamenať slobodu. Namiesto koncertných scén, obrovských davov a rock’n’rollovej eufórie dostávame ticho, samotu a kontrolu. Coppola tak vytvorila fascinujúci protipól k Luhrmannovmu filmu a ukázala, že niekedy je oveľa zaujímavejšie pozrieť sa na legendu očami človeka, ktorý musel žiť v jej tieni.
Spencer (2021)
Vizuálny mág Pablo Larraín sa v Spencer rozhodol urobiť niečo podobné ako v prípade svojej Jackie. Namiesto kompletného životopisu Diany zobrazuje jediný víkend počas Vianoc v Sandringhame, keď sa jej manželstvo s princom Charlesom definitívne rozpadá. Kristen Stewart pritom nehrá „Princeznú Dianu“ ako nedotknuteľnú ikonu, ale ženu, ktorá sa cíti uväznená v systéme, z ktorého nevie uniknúť.
Film je zámerne subjektívny a miestami takmer hororový. Diana sa v ňom postupne odpútava od reality, jej psychický stav sa zhoršuje a palác začína pôsobiť ako väzenie. Larraín pritom neponúka klasickú rekonštrukciu udalostí, ale skôr portrét ženy pod extrémnym psychickým tlakom. Aj preto má Spencer bližšie k psychologickej dráme než ku klasickému biopicu.
Ed Wood (1994)
Tim Burton dostal do rúk život režiséra, ktorého mnohí považujú za jedného z najhorších filmárov histórie, a namiesto výsmechu z toho vytvoril jeden zo svojich najľudskejších filmov. Ed Wood sleduje muža, ktorý jednoducho odmieta prijať, že možno nemá dostatok talentu na splnenie svojich filmárskych snov. Johnny Depp ho hrá s takmer detským nadšením a Martin Landau zase vytvára nezabudnuteľného Belu Lugosiho.
Burton pritom vôbec nepotrebuje Wooda rehabilitovať ako nepochopeného génia. Vie, že jeho filmy boli mizerné. Zaujíma ho však človek, ktorý ich napriek tomu dokázal milovať. Ed Wood preto funguje ako biografia, ale zároveň aj ako film o samotnej potrebe tvoriť. Je to presný opak uhladených príbehov o géniovi, ktorý vždy smeroval k veľkému úspechu – Wood možno nikdy nedosiahol úspech, ktorý chcel, no nikdy neprestal skúšať.
Amadeus (1984)
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Amadeus je presným opakom tohto zoznamu. Je veľký, drahý, historický a rozpráva príbeh jedného z najznámejších skladateľov všetkých čias. Lenže Miloš Forman v skutočnosti nenatočil klasický životopis Mozarta. Jeho príbeh rozpráva predovšetkým Antonio Salieri, ktorý Mozarta obdivuje, nenávidí a zároveň nedokáže pochopiť, prečo božský talent dostal práve človek, ktorého považuje za vulgárneho idiota.
Film si navyše s historickou realitou vedome pohráva a niektoré jeho najdôležitejšie konflikty sú dramatickou fikciou. Práve preto však funguje. Formanovi nejde o učebnicový portrét Mozarta, ale o príbeh závisti, geniality a otázky, prečo talent často dostávajú ľudia, ktorí si ho podľa ostatných vôbec nezaslúžia. Amadeus tak nie je iba filmom o Mozartovi – je filmom o tom, čo môže genialita urobiť s človekom, ktorý ju nedokáže dosiahnuť.
Malcolm X (1992)
Spike Lee sa pri Malcolmovi X pustil do klasickej biografie vo veľkom štýle, no výsledkom nie je sterilná historická rekonštrukcia. Denzel Washington prechádza niekoľkými úplne odlišnými obdobiami Malcolmovho života – od kriminálnej minulosti cez väzenie a Nation of Islam až po jeho neskoršiu premenu a cestu do Mekky. Film má viac než tri hodiny, no jeho ambíciou nie je iba odškrtávať udalosti z kalendára.
Lee zároveň odmieta predstavu, že by Malcolm X mal byť jednoduchým hrdinom bez rozporov. Sleduje jeho politické a osobné premeny a ukazuje človeka, ktorý sa neustále vyvíjal a prehodnocoval vlastné názory. Washingtonov výkon navyše patrí k tým, pri ktorých sa herec postupne stráca za skutočnou osobnosťou. Malcolm X je tak veľkým historickým filmom, ale zároveň aj veľmi osobným autorským dielom – presne tým typom biografie, pri ktorej máš pocit, že sleduješ človeka, nie stránku z Wikipédie.
