Vo veku 70 rokov zomrel po dlhej chorobe svetoznámy maďarský režisér Béla Tarr. Správu o jeho úmrtí potvrdila Maďarská asociácia filmových umelcov. Ako informoval web The Guardian, Tarr, ktorý v roku 2011 ukončil aktívnu kariéru, zanechal po sebe dielo definované vizuálnou prísnosťou a hlbokou filozofickou reflexiou ľudskej existencie. Jeho filmy sú oslavované ako vrcholné diela takzvanej pomalej kinematografie, ktorá ponúka opačný prístup k filmu, než aký ponúkajú moderné konzumné snímky.
Medzinárodné uznanie si získal v 90. rokoch najmä vďaka radikálnej dĺžke svojich diel a špecifickému „stredoeurópskemu miserabilizmu“. Jeho sedem a polhodinový opus Satanské tango sa stal synonymom pre náročnú, no hypnotickú kinematografiu, ktorá diváka konfrontuje s neúprosným plynutím času.
Hoci kritici jeho čiernobiele snímky často označovali za pesimistické, Tarr ich vnímal inak. Považoval ich za svojské komédie, ktoré majú diváka posilniť. „Otázkou je, či sa po filme cítite silnejší alebo slabší. Chcem, aby ste boli silnejší,“ vysvetlil v jednom z neskorších rozhovorov. Toto motto prenasledovalo celú jeho kariéru, keďže jeho diela pojednávajú o depresívnom rozklade a malých apokalypsách sveta vonkajšieho i vnútorného – no napriek tomu sa do nich vždy dostával humor.
Béla Tarr bol jeden z najoriginálnejších európskych režisérov
Jeho filmovú reč charakterizujú extrémne dlhé zábery a takmer statické tempo. Na týchto dielach, počnúc Werckmeisterovými harmóniami, úzko spolupracoval so svojou partnerkou Ágnes Hranitzky, ktorá bola nielen strihačkou, ale neskôr aj oficiálnou spolurežisérkou jeho filmov.
Tarrov vplyv prekročil hranice Maďarska a inšpiroval tvorcov ako Gus Van Sant či držiteľa Oscara Lászlóa Nemesa. Producent Mike Downey ho označil za jedného z posledných skutočných hrdinov kinematografie, ktorého tvorba zostáva v dnešnom svete nestarnúcim mementom základných ľudských hodnôt. Treba taktiež poznamenať, že Tarr úzko spolupracoval s Lázslom Krazsnohorkaiom, minuloročným držiteľom Nobelovej ceny za literatúru.
Režisér začínal ako tínedžer s 8mm dokumentmi a jeho hraný debut Rodinné hniezdo sa niesol v duchu surového realizmu. Zlom nastal v roku 1988 filmom Zatratenie. Tam začala jeho kľúčová spolupráca so spisovateľom Krasznahorkaiom, s ktorým stvoril svoje najtemnejšie filmové svety.
Záver kariéry a slovenská stopa
Vďaka úspechu neskorších diel dokázal Tarr do svojich projektov pritiahnuť aj svetové hviezdy, napríklad Tildu Swinton vo filme Muž z Londýna. Jeho definitívnou rozlúčkou s réžiou bol Turínsky kôň, mrazivá minimalistická meditácia o tiaži a monotónnosti každodenného prežívania.
Po odchode do režisérskeho dôchodku sa venoval pedagogickej činnosti v Sarajeve a produkcii. Hlasno však kritizoval politické smerovanie Maďarska pod vedením Viktora Orbána. To mu v domovskej krajine sťažovalo možnosti ďalšieho umeleckého pôsobenia a rozvoja talentov.
Zaujímavosťou pre našinca je film Werckmeisterove harmónie, v ktorom sa objavuje postava záhadného a deštruktívneho Princa. Ten do maďarského mestečka prichádza práve zo Slovenska, čím podčiarkuje metaforický rozmer diela o rozklade poriadku v stredoeurópskom priestore. Tarr taktiež navštívil Slovensko v roku 2023. Vtedy sa objavil na košickom Art Film Feste, kde si prevzal ocenenie Zlatá kamera za celoživotné dielo.
