Konečne. Na toto si čakal celý rok. V piatok o piatej poobede víťazoslávne zaklapneš notebook, utekáš sa domov pobaliť a hor sa na dovolenku. Lenže tu prichádza povestné ALE.
Vidina pláže, slnka a miešaného drinku s papierovým slnečníkom ťa síce nabíjajú neskutočnou energiou, no vstup do tohto tropického raja je podmienený očistcom, teda pobytom na letisku. Práve tam ťa čaká kolotoč čistého zúfalstva, paniky a štedrá dávka absurdných situácií, pri ktorých si povieš: Toto sa fakt môže stať len mne. Napríklad takýchto.
Doklady, doklady… kde mám všetky doklady?!
V rámci Európskej únie preletíš za hranice s prstom v nose, pričom aj ten občiansky máš vlastne len na parádu. Napriek tomu po vstupe do letiskovej haly prepína tvoj mozog do režimu totálnej paniky. Kontroluješ, či máš pas, kartičku poistenca, ktorá ti je v zahraničí presne na dve veci, rodný list a preventívne aj vysvedčenie zo siedmej triedy. Len tak, keby náhodou.
A len tak, keby náhodou, ti v ruksaku kysne aj desať papierových kópií a všetko to máš trikrát nafotené v mobile. Človek predsa nikdy nevie. Čo ak sa na opačnom konci sveta objaví pracovník, ktorý bude nečakane vyžadovať dokument, o ktorom doteraz nikto nepočul? Nechceš predsa dopadnúť ako Tom Hanks vo filme Terminál.
Batožina, tvoj najväčší nepriateľ
Balenie kufra pripomína matematickú olympiádu. Najprv ho stokrát pomeriaš, či vlastne spĺňa parametre príručnej batožiny, potom ho vážiš po prihodení každého ďalšieho trička. Váhu na kufor, pochopiteľne, nemáš, preto to robíš starým dobrým spôsobom. Najprv sa na váhu postavíš sám, neskôr s kufrom a následne vypočítaš rozdiel. Ha, a netreba ti ani trojčlenku.
Druhá vlna nefalšovaného stresu príde pri check-ine. Až ten skutočne preverí tvoju psychickú odolnosť. V rade tŕpneš, či si ten kufor predsa dobre odvážil, či ho tie posledné trenky predsa neprekopú za hranicu ôsmich kíl. A ak hej, tak čo? Dajú ti to zacvakať, hodia ho na vozík a skončí niekde v Brazílii. Super. A kúpať sa môžeš bez plaviek.
Bezpečnostná kontrola ako najväčšie poníženie
Pred vstupom do gatu ťa čaká ešte jedno stanovište, kde sa zrazu cítiš ako medzinárodne hľadaný kriminálnik. Keďže každé letisko má nastavené vlastné pravidlá, ani za ten svet nevieš, čo máš z tašky vlastne vyložiť. Jasné, pracovník ťa na to síce upozorní, lenže to už je neskoro. To už na tebe totiž visí sto nevraživých pohľadov, lebo zdržuješ – a to sa na letisku nerobí.
Potom prejdeš skenerom a bum, niečo začne pípať. Panebože, panikáriš v duchu. To je určite tých dvadsať kíl ilegálnych substancií, s ktorými som v živote neprišiel do kontaktu. Ako si tak predstavuješ, že ťa berú v putách a ty, až do svojho posledného výdychu, hniješ v base a bojíš sa zohnúť po mydlo, doľahne k tebe hlas zamestnanca. „Pane!“ kričí po tebe. „Pane, vyzujte si, prosím, topánky.“
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
