Niekedy si myslíš, že nová práca bude skvelým začiatkom – nový kolektív, nové výzvy, čerstvá energia. No stačí pár hodín a z raja je peklo. Prvý deň, ktorý mal byť plný nadšenia, sa zmení na skúšku trpezlivosti, zdravého rozumu aj sebavedomia. Niektorí ľudia to vydržia, iní sa rozhodnú, že toto fakt nepotrebujú, a podávajú výpoveď ešte skôr, než si stihnú zapamätať mená kolegov.
V tomto článku sa pozrieme na príbehy ľudí z Redditu, ktorí podali výpoveď už po prvom dni práce. Nie zo slabosti, ale preto, že pochopili, že kompromisy v živote majú svoje hranice. Možno sa v nich nájdeš aj ty, ale pevne veríme, že nie. Poďme sa na to vrhnúť.
1. Mala som 10 rokov praxe na pozícii čašníčky a na pohovore mi vyslovene povedali, že budem robiť čašníčku. Keď som však prvý deň dorazila do podniku, manažérka mi povedala: „U nás každý začína ako výpomoc v kuchyni, až po šiestich mesiacoch prichádza do úvahy možnosť povýšenia.“ Výpomoc v kuchyni dostávala minimálku. Nie, ďakujem.
2. Najali ma ako recepčnú na pediatrickú kliniku. Nebola som tam ešte ani hodinu a už sa do druhej recepčnej začala navážať sestrička za úplne banálnu chybu. Potom vyšiel z ordinácie doktor a z plných pľúc na ňu navrieskal. Na recepčnú, nie na tú sestričku. Pred plnou čakárňou pacientov a predo mnou, novou posilou. Povedala som si, že takéto toxické pracovné prostredie mi vážne netreba, a odišla.
3. Zobrala som prácu v novej lekárni. Keďže som mala osemročnú prax, vedenie vyhodnotilo, že vlastne nepotrebujem žiadne zaškolenie. A to napriek tomu, že používali úplne iný systém, na aký som bola naučená. Hneď v prvý deň systém spadol a ostatní lekárnici hovorili zákazníkom, že za to môžem ja. „Ale nehnevajte sa na ňu, ona je tu nová,“ dodal jeden z nich. Bol to celoštátny výpadok, s ktorým som nič nemala.
4. Domáca opatera seniorov. Inzerát tvrdil, že ide o pomoc starším ľuďom s každodennými úlohami, napríklad praním, žehlením, varením či chodením na prechádzky. A keďže som už dlhšie mala problém nájsť si prácu, okamžite som to zobrala. Na oficiálnom „zaškolení“ nám vedúca vysvetlila, ako robiť administratívu, a to bolo tak všetko. Vraj sa to podstatné naučíme za pochodu.
Na druhý deň som s ňou išla na výjazd. Zaklopala na dvere a zasyčala smerom ku mne: „Keď sa ťa niekto opýta, ako dlho už túto prácu vykonávaš, správna odpoveď je, že celé roky.“ Nemala som s touto prácou absolútne žiadne skúsenosti. Dnu nás vpustila dcéra dôchodkyne, ktorú som mala opatrovať, a mne sa to celé prestalo pozdávať.
Po tom, čo mi dcéra vysvetlila, akú pomoc odo mňa očakáva, dodala, že ku svojej mame nechce žiadnu amatérku. Opatrovateľka musí mať všetky potrebné certifikáty, kurzy a neviem, čo ešte. Vedúca ju ubezpečila, že tieto kritériá spĺňam, a drgla do mňa so slovami: „Veď sama povedz, ako dlho už túto prácu robíš.“ Ani si nepamätám, čo som zo seba vytlačila. Hneď, ako sme odišli, som jej oznámila, že končím.
5. Spolu s pracovnou zmluvou som mala podpísať aj papier o tom, že minimálne rok po výpovedi nenastúpim na podobnú pozíciu v konkurenčnej firme. Opis toho, čo presne to znamená, bol však taký všeobecný, že to znelo, akoby som sa 365 dní vlastne nemohla zamestnať vôbec. Bola som mladá a sprostá, ale nie dostatočne sprostá na to, aby som niečo také podpísala.
6. Môj šéf (a majiteľ firmy) strávil prvé dve hodiny nadávaním na všetkých zamestnancov – terajších aj bývalých. Všetko na nich bolo zlé, na nikoho nemal jediného pekného slova. Cez obednú prestávku som za ním prišla a oznámila mu, nech so mnou už zajtra nepočíta. Trvalo mu ešte mesiac, kým mi vyplatil tých pár eur, čo som v ten deň zarobila.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
