Ten bol v podsvetí vnímaný ako nedotknuteľný a najsilnejší, ovládal prakticky aj mnohé ostatné zločinecké skupiny a bázeň a úctu si dokázal vydobyť aj u tých najbrutálnejších bosov slovenského podsvetia. Jeho rajónom bola Banská Bystrica a jej okolie, ale jeho vplyv bol citeľný na celom Slovensku.

Obyčajný chlapec z dediny

Mikuláš Černák sa narodil 9. decembra 1966 v Brezne. Ako uvádza aj portál Život, jeho rodina bola úplne normálna a presne také bolo aj Černákovo detstvo. Mal mladšieho brata Vladimíra. Ako chlapec neprejavoval žiadne známky agresivity či iného patologického správania.

Bol vcelku dobrým žiakom, ktorý si sem-tam síce vyslúžil od riaditeľa pokarhanie za správanie, ale podľa všetkého išlo len o neškodné drobné darebáctva. Zaujímal sa o bojové športy ako zápasenie či karate. Černák bez problémov dokončil základnú školu a problémy nemal ani na učilišti v Banskej Bystrici, kde sa vyučil za mechanika.

Práve počas štúdia sa ale zoznámil s Milošom Kaštanom, s ktorým neskôr položil základ svojej mafiánskej skupiny. Ako 19-ročný sa Černák oženil s rovnako starou Ivetou Matulovou. Nasťahovali sa do Telgártu, Černák začal pracovať na družstve a zdalo sa, že budú viesť normálny a riadny život. To sa však nestalo. Len krátko po sobáši sa totiž Černák s Kaštanom dostali do prvého konfliktu so zákonom. V Lučenci ukradli magnetofón, na čo im síce hneď prišli, ale dá sa povedať, že týmto činom symbolicky nastúpili na dráhu zločinu.

Príspevok Zavraždenými by vraj naplnil autobus. Bos Mikuláš Černák svoje obete strieľal a popravoval brutálnym spôsobom je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Samotný Takáč bol tiež zaujímavou osobou. Nebol to totiž primitívny agresor ako Tuti Daniš či Tibor Pápay a príliš si nepotrpel ani na okázalé predvádzanie svojej moci a bohatstva. Keď ale bolo treba, vedel zasiahnuť neobyčajne tvrdo.

Nenápadný mafián

Ako väčšina slovenských mafiánov, aj Takáč zacítil príležitosť ľahkého zbohatnutia, keď sa zmenili spoločenské pomery. Revolúcia v roku 1989 spôsobila pád komunistického režimu a mnohí pochybní podvodníčkovia sa veľmi radi chopili šance a začali rozbiehať vlastný biznis, často na hranici či za hranicou zákona. Samotný Takáč začínal ako vyhadzovač v obľúbenom vysokoškolskom V-klube.

Po revolúcii sa vrhol na podnikanie, začínal fakturačnými podvodmi či predajom nábytkárskeho tovaru. Ako vlastne všetci slovenskí mafiáni, aj on vedel, že veľké peniaze ležia v rôznych podnikoch, baroch, diskotékach či herniach, ktoré sa začali rojiť ako huby po daždi. Zhromaždil okolo seba skupinu verných a začal od podnikateľov vyberať výpalné. Išlo o klasický systém: ak nezaplatíš, nedopadneš dobre, prípadne ti vypálime podnik.

Niet sa teda čo čudovať, že veľa ľudí radšej zaplatilo, aby mali pokoj. Takáč na maskovanie svojich kšeftov s výpalným založil aj vlastnú SBS službu. Tým si pred políciou zaistil isté krytie, hoci v tej dobe bolo verejným tajomstvom, že mnoho takýchto SBS-iek funguje práve na princípe výpalníctva a nelegálnej činnosti. O jeho aktivitách dobre hovorí aj samotný názov jednej jeho firmy zameriavajúcej sa na ochranu majetku a osôb: Vallis. Ten bol skratkou dvoch slov: valcujeme a lisujeme.

Ako uvádza aj portál Aktuality, išlo o jednoznačný kód, ktorý naznačoval, že Takáč a jeho skupina boli ochotní uchýliť sa k násiliu, ak to bude potrebné. Analytici sa však zhodujú, že samotný Takáč bol skôr nenápadný človek a podľa svedkov príliš agresívne nepôsobil. Zdá sa však, že to bola len dobre zvolená maska. S tými, ktorí neskákali podľa jeho pravidiel, sa dokázal porátať veľmi brutálne. Napokon, v roku 1998 mal sám opletačky so zákonom, keď ho stíhali za ozbrojenú lúpež. Známa bola tiež jeho závislosť od drog, konkrétne od kokaínu.

Herne ako výnosný biznis

Takáč síce mal autoritu a dokázal si vybudovať rešpekt, ale chýbal mu intelekt na premyslenejšie podvody a kšefty. Preto spojil sily s ďalším mafiánom Jozefom Surovčíkom. Toho niektorí analytici označujú ako človeka, ktorý stál tak trochu mimo klanu takáčovcov, ale z analýzy ich vzájomných aktivít je jasné, že de facto do skupiny patril. Surovčík sa zameral na reštauračný biznis, teda rôzne bistrá, pohostinstvá a hlavne herne.

Príspevok Ján Takáč založil najsilnejší gang na Slovensku. Krvavá vojna s konkurenciou ho stála život je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Agresívny vodcovský typ

Milan Holáň sa narodil v roku 1962 a žil v Kysuckom Lieskovci. Podľa všetkého sa uňho už odjakživa prejavovali sklony k agresivite, ale aj k vodcovskému správaniu. Práve násilím zvykol „riešiť“ všetky spory a mal povesť bitkára, ktorý vyhľadáva konflikty. Jeho správanie ho napokon doviedlo až do väzenia. Tam ho ale zastihla amnestia Václava Havla, ktorú vyhlásil pri príležitosti pádu komunistického režimu. Tento kontroverzný krok dostal na slobodu mnoho ťažkých zločincov a násilníkov.

Výsledkom bola zvýšená miera kriminality, útokov, krádeží a aj vrážd. Medzi prepustenými bol aj Gorila. Ten sa novej príležitosti s radosťou chopil a spolu s mladším bratom Petrom začali okolo seba budovať organizovanú zločineckú skupinu. Peter neskôr odišiel do Bratislavy, kde sa pridal ku gangu Ivicu Toliča.

Gorila sa, ako mnoho mafiánov pred ním, zameral hlavne na výpalníctvo. Od podnikateľov vyberal peniaze „za ochranu“ s tým, že ak odmietnu, ich podnik ľahne popolom a zle skončia aj oni sami. Na krytie týchto aktivít si založil aj SBS spoločnosť Gorila Security. V samotnej Žiline v tej dobe dochádzalo k častým trestným činom. Prakticky každý deň tam vybuchovali autá. Podsvetie sa nezastavilo pred ničím a podobnými činmi sa snažilo dať najavo svoju prevahu nad políciou. Výbuchom v aute zahynul aj jeden z policajtov.

Vplyv Holáňa rástol a on sa dostal do konfliktu s ďalšou postavou žilinského podsvetia Petrom Kalányim. Spočiatku to však na nepriateľstvo nevyzeralo, keďže Kalányi uznal Holáňa za šéfa a dokonca nejaký čas spolupracovali. Lenže ako jeho sila rástla, Kalányimu sa to prestalo páčiť a došlo medzi nimi ku konfliktu. Kalányiho napokon zastrelil nájomný vrah. Najal si ho Holáň? To nevieme, ale je isté, že po smrti konkurenta Gorila využil šancu a vyhlásil sa za bossa žilinského podsvetia, ktorý bude mať pod palcom celý región.

Príspevok Agresívny násilník a rodený vodca. Mafiána Milana Holáňa pripravil o život nájomný vrah je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Paradoxom bolo, že sám Sýkora nebol žiadny primitívny násilník, ale veľmi sofistikovaný človek, ktorý pochádzal skôr z intelektuálneho prostredia a študoval na prestížnych školách. Aj jeho však po čase zlákali zlé chodníčky a vidina rýchleho bohatstva.

Inteligentný mladík na dráhe zločinu

Miroslav Sýkora sa narodil v roku 1964. Najprv študoval na bratislavskom gymnáziu na Makarenkovej ulici, neskôr na prestížnom Moskovskom inštitúte pre medzinárodné záležitosti. Jeho otec bol diplomat a zdalo sa, že mladý Sýkora bude pokračovať v jeho stopách.

Univerzitu ale nedokončil, hoci mnohí sa zhodujú, že bol veľmi inteligentný a bystrý. Už v tomto čase sú známe jeho aktivity v ruskom podsvetí. Hovorí sa, že do týchto aktivít ho zasvätil jeho spolužiak Šaňo Belovič. Sýkora získal niekoľko pre seba užitočných kontaktov a rozbehol aj prvé kšefty. Tie sa týkali nelegálneho dodávania potravín a najmä alkoholu do Sovietskeho zväzu.

Neskôr sa ale vrátil na Slovensko, kde začal študovať žurnalistiku na Univerzite Komenského. Spolužiaci naňho spomínali ako na sympatického mladíka, očividne inteligentného a vtipného. Údajne s ním bola zábava a Sýkora pôsobil dojmom dobrého a nadaného človeka, ktorý by to mohol ďaleko dotiahnuť. Lenže v tom čase sa už Sýkora naplno venoval budovaniu svojho pokútneho biznisu.

V tom čase padla komunistická diktatúra a mnoho ľudí situáciu využilo na to, aby sa pokúsili rýchlo obohatiť. Začal okolo seba zhromažďovať verných partnerov a postupne vytvárať svoj gang. Jeho členmi boli aj už zmienený Šaňo Belovič či Ján Takáč. Sýkora dokonca navrhoval, aby viac spolupracovali s „kolegami“ z ruskej mafie, ale Belovič s tým nesúhlasil. Po jeho smrti (údajne na infarkt) sa od Sýkoru oddelil Ján Takáč a vytvoril si vlastný gang.

Verní Miroslavovi Sýkorovi ostali Róbert Lališ, František Borbély, Peter Čongrády, Ivan Cuper a Vladislav Bališ. Táto organizovaná skupina sa stala postrachom Bratislavy, ale vlastne aj ostatných častí Slovenska (veľký vplyv mali aj v Dunajskej Strede). Dnes je vnímaná ako jeden z vôbec najbrutálnejších mafiánskych klanov u nás.

Príspevok Inteligentný a brutálny. Miroslav Sýkora založil najobávanejší gang slovenského podsvetia je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Vo svojej honbe za mocou a peniazmi sa neštítili tých najkrvavejších činov. Vydieranie, vraždy nepohodlných ľudí či vraždy na objednávku pre nich patrili k bežnej realite života. A z toho naozaj behá mráz po chrbte.

1. Juraj Ondrejčák

Juraj Ondrejčák, prezývaný Piťo, bol bossom mafiánskeho klanu piťovcov. Tento gang mal vo svojich radoch mnoho neonacistov a rasistov. Samotný Ondrejčák začínal ako gangster v skupine sýkorovcov, po smrti Miroslava Sýkoru robili ochranku novému bossovi Róbertovi Lališovi, ktorého prezývali Kýbel.

Neskôr však Ondrejčáka z gangu vyhodili, pretože mal nezhody s Lališom. Vraví sa, že Ondrejčák a ďalší Lališov ochrankár Mikuláš Polóny urobili lúpež poza jeho chrbát, ale o pravých dôvodoch sa dodnes skôr len špekuluje. Ondrejčák tak v roku 1999 založil vlastnú zločineckú skupinu.

https://www.facebook.com/slovenska.mafia/photos/basw.AbqTmeHuV8YcLPc3rP6uy0lQo7OmJbIpsYbWqesI3jhQ0o7gNv74NFjxRQzQOKXrYi4kVdTCqGvQ88wXPpWAogwMuAq_LRiJV1P3QgMzA-IUZCTXbGH819LwjhSt6UOtLMjk7yzreRyQ0DfdJBpyV8r3FnB92fFsuzgiABD_ieio9Q/592632734479251/?opaqueCursor=Abo5zPfDOxrKyJLZlwUAW0E7AwL19CufwKZiUyw_X_n1QKjaaas4OQtG65M5Fr0wyzMalvUQeOZepxUhdv3Y8t0_9kFV6KMhR5IC0yeLq448IePqdYm52O13xZHckLi_DMoSWLmbnzOhgT1TRAKle1SLhGqivuFSC-e-a1LNLdUd2zLp1LUvrAoEbF9Upy9YmqaaW1DnKckW9B5hliF6IH87qDXViBVWFQOWHL8O0TVvUmW00DMJUbcXfvN9BP4egcX0htTWlbXj0uwGKCJ7fv5uoVcrix_9F255lG92veaPBdCo-X89-aAJhxAioIcLbzz_-aERY_S8UQmCZJhfc_0M6tPtZjMIsiXLrsso_EN3fAIgxfTXM4qAPNsXkiEY4XZwcw43bbOmV-FhiV9GfTo9iNJpBFxZ860eFefoA6mnL_n_9ZMKd2IuMPKPXPr5vxw1evF7F8UxQ9kwH4FKjolSbjU71VktNJ2B_HvqhAxYSH4UUFBt2vNk9pnF-6stFkHR4hCf8HtYugea9WVJnh1x9zRXREXQiObZ1leLdAhhU8ZmQJjh9SXwZI62U8i5A44lIqAkbWijUSXpWiPuCWBjv_IBVPpOPylO-4xPnE60_vWpHRs1SOCc8rZKPicMsSSYG0Jp682DY_Rt-9izmKksgNKb0All8iwTIQ0Ol_G1OA

Členovia gangu piťovcov mali jasný štýl obliekania. Vyznačovali sa tým, že nosili kanady, bombery či tričká s nápismi Thor Steinar. Podobne sa obliekal aj sám Ondrejčák. Členovia sa vyvážali na Mercedesoch a nosili pištole značky Sig Sauer. Okrem Polónyho patrili k jeho najbližším a najvernejším „kolegom“ aj Matej Šalaga a Miroslav Abrahám.

Venovali sa pašovaniu drog, prostitúcii či vydieraniu. Cudzie im neboli ani fyzické útoky na nepohodlných ľudí či vraždy. Sám Mikuláš Polóny v roku 1999 v bratislavskom podniku Irish Pub zastrelil podnikateľa Jána Štena a nechtiac zabil aj náhodného hosťa. Vyčíňanie piťovcov trvalo dlho. Polícia voči nim zakročila v roku 2011, keď bol zatknutý člen skupiny Viktor Maceják.

Ten vo väzbe začal spolupracovať s políciou a svojich bývalých mafiánskych kolegov zradil. Ondrejčák a 22 ďalších členov jeho gangu sa postavili pred súd. Samotný Ondrejčák dostal 18 rokov basy. Vo väzení začal spolupracovať a postupne poskytol informácie k viacerým vraždám, ktoré boli dovtedy neobjasnené.

2. Peter Steinhübel

Mafiána Petra Steinhübela prezývali Žaluď. Patril medzi mafiánov, ktorí navonok vystupovali ako bezúhonní podnikatelia. Mal slabosť na veľmi mladé dievčatá, tak vo veku 14 či 15 rokov. Obvinili ho aj zo sexuálneho zneužívania maloletej osoby, ale napokon sa z toho vyvliekol. Ak ho ale niektoré z dievčat opustilo, správal sa násilnícky a cudzie mu neboli ani vyhrážky smrťou.

Steinhübel mnohým ďalším mafiánom pil krv a narobil si veľa nepriateľov. Začínal ako vekslák a po revolúcii v roku 1989 zarobil veľké peniaze na obchodovaní s drahými kovmi. Angažoval sa aj v dražbách v období malej privatizácie. Rôznymi podvodnými technikami sa Steinhübelovi podarilo dostať k viacerým lukratívnym podnikom, napríklad k autoservisu v Pezinku či bratislavským mraziarňam.

https://www.facebook.com/slovenska.mafia/photos/a.288292788246582/612785372463987/

Hoci bolo verejným tajomstvom, že Steinhübel sa pohybuje v mafiánskom prostredí, on sám to vždy popieral a pestoval si imidž bežného podnikateľa. Občas dokonca prispel peniazmi na charitu. V skutočnosti to bola len zástierka a sám Steinhübel sa neraz uchyľoval k agresívnym výpadom, najmä voči novinárom.

Viacerí z nich skončili zbití jeho ochrankármi. Kvôli týmto útokom sa dostal aj pred súd, ale vždy ho oslobodili. Steinhübel mal tiež stáť za objednávkou vraždy podnikateľa Vladimíra Bachledu. Toho sa potreboval zbaviť, aby ovládol fabriku na nákladné vozne Tatravagónka. Bachledovo telo pomáhal polícii nájsť Mikuláš Černák. Steinhübel za túto objednávku zaplatil 20 miliónov slovenských korún.

Steinhübel sa stal nepohodlným pre iné zločinecké skupiny a viackrát sa ho snažili odstrániť. Dokázal však prežiť hneď niekoľko pokusov o atentát. Strieľali naňho, pod auto mu dali výbušninu, ale bol ostražitý a vždy sa smrti dokázal vyhnúť. To trvalo až do roku 1999, keď ho napokon zastrelili. Vraha dodnes nepoznáme.

3. Ján Takáč

Ján Takáč bol zakladateľom mafiánskej skupiny takáčovcov. Ako viaceré iné podobné zločinecké skupiny, aj vznik takáčovcov spadá do divokých 90. rokov. Ján Takáč sa venoval rôznym bojovým športom. Spočiatku začínal ako výpalník a on a jeho banda sa zameriavali na rôzne hotely, herne, kaviarne či kasína.

Takáč a jeho gang boli násilníci, ktorí ale tieto vlastnosti dokázali celkom dobre skrývať. Takáč sa držal skôr v úzadí a snažil sa na seba príliš neupozorňovať. Na prvý pohľad pôsobil ako bežný podnikateľ. Časom sa však kvôli výpalníctvu a ozbrojenej lúpeži dostal do opletačiek so zákonom.

Ako mnoho iných mafiánov, aj Takáč sa svojím „biznisom“ stal veľmi rýchlo nepohodlným. Možno sa mu stalo osudným, že odmietal chodiť s ochrankou. V roku 2003 ho na Kramároch zastrelil neznámy strelec.

4. Jozef Surovčík

Jozef Surovčík bol priamo napojený na vyššie menovaného Jána Takáča. Takáč poskytoval Surovčíkovi a jeho podnikom ochranu. Navonok išlo o úspešného podnikateľa, ktorý vlastnil či spoluvlastnil asi 25 firiem, dokonca mal údajne kontakty na vtedajších politikov.

Surovčík rozhodne nepatril k agresívnym mafiánom. Naopak, pestoval si imidž priateľského a žoviálneho muža. Napriek tomu išlo o jednu z najvýraznejších osôb klanu takáčovcov. Keď sa takáčovci a Surovčík dostali do konfliktu s albánskym podsvetím na Slovensku, vznikol tak základ na vojnu gangov.

Surovčíka sa pokúsili zabiť hneď niekoľkokrát. Ten im tieto pokusy odplácal krutými fyzickými útokmi. Napokon sa mu stalo osudným, že chodil bez ochranky a mal svoj pravidelný denný rituál. Vždy ráno, krátko po ôsmej hodine, sa chodil prejsť so svojím psom, a to vždy po tej istej trase. Jeho nepriatelia toto veľmi dobre vedeli a napokon si naňho počkali. Neznámy útočník ho zabil siedmimi výstrelmi v blízkosti Seneckých jazier.

5. Mikuláš Černák

Mikuláš Černák nepochybne patrí k najhorším mafiánom slovenskej histórie. Na počiatku 90. rokov tento vyučený automechanik vytvoril spolu s ďalšími kumpánmi jednu z najbrutálnejších skupín slovenského podsvetia. Označovali ho za najvyššie postaveného a najobávanejšieho mafiánskeho bossa. Spočiatku sa špecializoval na výpalníctvo, neskôr aj na vraždy. Mal dobré kontakty medzi políciou a vďaka tučným úplatkom si dokázal zabezpečiť beztrestnosť.

Mal slabosť pre luxus a svoj opulentný životný štýl dával najavo. Spolupracoval s vtedajšou politickou mocou, sám zavraždil niekoľko ľudí a vydal mnoho príkazov na ďalšie vraždy. Jeho impérium sa začalo rúcať v roku 1997, keď ho prvýkrát obvinili a začali po ňom pátrať.

https://www.facebook.com/slovenska.mafia/photos/a.293063224436205/591910624551462

Černák si z toho vtedy však zrejme ťažkú hlavu nerobil. Deň po vyhlásení pátrania sa sám prihlásil na polícii a dokonca aj pozval štáb televízie Markíza, aby jeho príchod na políciu nakrútili. Potom ale prišli zlomové voľby v roku 1998 a garnitúra Vladimíra Mečiara sa porúčala do opozície.

Pre mafiu a Černáka to znamenalo značnú stratu vplyvu. O jeho obrovskej moci ale svedčí, že aj spoza mreží stále nariaďoval vraždy všetkých nepohodlných mafiánov, ktorí by mu mohli nejako uškodiť. Obvinili ho zo šiestich vrážd a v roku 2009 ho odsúdili na doživotný trest odňatia slobody.

Černák v roku 2015 začal spolupracovať a priznal sa k mnohým iným vraždám. Sám tvrdil, že popravil toľko ľudí, že by sa nimi dal naplniť celý autobus. Vyhlásil tiež, že si uňho objednal vraždu Sylvie Volzovej aj bývalý politik a mediálny magnát Pavol Rusko.

https://www.facebook.com/slovenska.mafia/photos/a.293063224436205/588229061586285

Ak ťa tento článok zaujal, jeho 1. časť nájdeš tu

Príspevok Vydieranie, mučenie a vraždy. Títo slovenskí mafiáni sa neštítili najhorších činov (2. časť) je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

V tomto článku si predstavíme 5 brutálnych mafiánov, ktorí na Slovensku pôsobili v 90. rokoch a ktorí za sebou zanechali mnoho vyhasnutých životov. Napokon za svoje zločiny zaplatili sami, všetci sa stali obeťami popráv svojich konkurentov.

1. Vladimír „Tuti“ Daniš

Vladimíra „Tutiho“ Daniša a jeho brata Jozefa „Papasa“ Daniša môžeme bez debaty označiť za jedných z prvých mafiánov, ktorí začali na Slovensku pôsobiť po páde komunizmu. Tuti Daniš rozhodne nepatril k zločincom, ktorí by sa svoje činy snažili nejako prehnane skrývať. Bol to vulgárny a primitívne agresívny človek, ktorý sa púšťal do konfliktu prakticky s každým, na koho natrafil.

Pokladníkom v baroch bral peniaze, bil taxikárov, ktorým neplatil, znásilňoval akékoľvek ženy, ktoré mu padli do oka. Kto sa vzoprel, dostal bitku. Daniš a jeho brat boli postrachom Bratislavy, ich brutálne a primitívne metódy im zároveň narobili mnoho nepriateľov.

Boss banskobystrického podsvetia Mikuláš Černák sa v jednej chvíli neudržal a vyhrážal sa Danišovi zabitím. Ten sa mu ale len vysmieval. Rovnako pochodil člen gangu sýkorovcov Róbert Lališ. Ten mal Danišovi dohovoriť, ale Daniš si nenechal od nikoho rozkazovať a Lališovi uštedril niekoľko rán päsťou do tváre.

Černák a Lališ sa následne rozhodli, že nepohodlného mafiána odstránia. Osudným sa mu stal 6. júl 1995. Vladimír Daniš a jeho brat Jozef vyleteli do povetria len krátko po tom, čo nastúpili do svojho auta.

2. Eduard Dinič

Eduard Dinič a jeho brat Róbert Dinič patria k ďalším neslávne známym menám v zozname brutálnych slovenských mafiánov. Obaja boli bývali športovci (venovali sa karate), po páde komunizmu pracovali ako vyhadzovači na diskotékach. Bossom a hlavou mafiánskej skupiny, ktorá bola aktívna v Bratislave, bol práve Eduard.

Išlo o agresívneho muža, ktorý sa vyznačoval častými výbuchmi zúrivosti. Stačila mu pritom aj tá najmenšia zámienka. Išlo o jedného z vôbec prvých výpalníkov v Bratislave. Týmto spôsobom si prišiel na slušné peniaze a postupne skupoval viaceré bratislavské podniky.

Diničovi a jeho gangu neboli cudzie znásilnenia žien tých mužov, ktorí s nimi nechceli spolupracovať, vraždy či brutálne bitky. Dokonca sa hovorilo, že Eduard Dinič bol zrejme jediný mafiánsky boss, ktorý si dovolil vyfackať vtedajšieho riaditeľa Slovenskej informačnej služby Ivana Lexu.

Diničovci sa neskôr dostali do sporu s gangom sýkorovcov. Na ich čele vtedy stál Róbert Lališ a v Diničovcoch videl konkurentov, ktorí by ho mohli odstaviť od moci. Padlo teda rozhodnutie na ich likvidáciu. Eduarda Diniča zabili v máji roku 1998. Na Zlatých pieskoch, kadiaľ Dinič prechádzal, zakopali 6 kíl trhaviny TNT. Eduardov brat Róbert dokázal svojmu ortieľu unikať ešte štyri mesiace, ale napokon ho v októbri 1998 zastrelili, pričom zahynul aj jeho ochrankár.

3. Róbert Holub

Róbert Holub bol zakladateľom mafiánskej skupiny Holubovci, ktorá bola aktívna hlavne v Košiciach a na východe Slovenska. Holub sa zameriaval hlavne na vyberanie výpalného, vydieranie, ale nezastavil sa ani pred fyzickými útokmi, brutálnym mučením a vraždami. Vlastnil niekoľko podnikov vrátane erotického salóna Evelyn a hovorilo sa, že práve z neho má kompromitujúce materiály na viacerých vplyvných ľudí.

Holub mal kontakty na rodinu Rezešovcov a tvrdilo sa, že chce získať miesto v dozornej rade vo Východoslovenských železiarňach, ktoré vtedy ovládal práve Alexander Rezeš. Tomu sa to ale vôbec nepozdávalo. Holubov vplyv silnel a tak sa stal – ako viacerí mafiáni pred ním aj po ňom – nepohodlným pre konkurenciu. Podľa Mikuláša Černáka si Holub začal až príliš „vyskakovať“, navyše ho Černák chcel nahradiť Karolom Kolárikom.

Prvý pokus o Holubov atentát sa uskutočnil 22. septembra 1997. Maskovanému strelcovi sa ale zasekla zbraň. Holub mal podozrenie, že strelcom bol Alojz Kromka, takže uniesol jeho brata Jána a násilím sa z neho snažili vypáčiť, kde sa Alojz skrýva. Ján sa však s bratom už dlhšie nestýkal a o jeho živote nič nevedel. Jeho „výsluch“ sa skončil dvomi výstrelmi do hlavy. 24. septembra 1997 Černák Holuba zavolal pod falošnou zámienkou do Bratislavy. Tvrdil, že mu prezradí, kde sa Kromka ukrýva.

Holub dorazil aj so svojím spoločníkom Štefanom Fabiánom do baru Amadeus, kde ich oboch zastrelil nájomný vrah Jozef Roháč.

4. Miroslav Sýkora

Zakladateľ mafiánskeho klanu sýkorovcov, Miroslav Sýkora, na Slovensku vybudoval pravdepodobne prvú sieť organizovaného zločinu, založenú na sofistikovanejších metódach. Sýkora rozhodne nebol primitívny agresor ako mnohí jeho predchodcovia. Naopak, vystupoval vždy slušne a pokojne. Jeho spôsoby boli premyslenejšie, ale vo svojich dôsledkoch nemenej brutálne. Zo študijných čias mal kontakty na mafiánov v Rusku a neskôr sa stal bossom bratislavského podsvetia.

Sýkorovci vyberali výpalné, obchodovali s drogami, nechávali sa najímať na vraždy a spolupracovali s ďalšími organizovanými zločineckými komunitami, ktoré na Slovensku pôsobili, vrátane ruských či ukrajinských gangov.

Sýkorova skupina patrila k najbrutálnejším klanom v histórii Slovenska. Zrejme mal kontakty aj na námestníka Slovenskej informačnej služby Jaroslava Svěchotu. Tajná služba výčiny sýkorovcov totiž viac-menej ticho tolerovala. Dokonca si u Milana Sýkoru mala objednať vraždu Róberta Remiáša, ktorý tvrdil, že práve SIS sa podieľala na únose syna prezidenta Michala Kováča.

Ako väčšina mafiánov, aj Miroslav Sýkora sa stal obeťou popravy. Údajne za ňou mal byť spor s mafiánom Petrom Križanovičom ohľadom deľby koristi z lúpeže. Hovorí sa tiež, že Sýkora začal mať neprimerané požiadavky na vtedajšiu politickú moc aj špičky SIS. Miroslava Sýkoru napokon 6. februára 1997 zastrelili aj spolu s jeho ochrankárom.

5. Tibor Pápay

Tibor Pápay, hlava mafiánskeho klanu pápayovcov, patril k najobávanejším zločincom na Slovensku. Dokonale zvieral a ovládal južné Slovensko, najmä Dunajskú Stredu. Zločineckým aktivitám sa začal venovať hneď po tom, ako bol v roku 1990 prepustený v dôsledku amnestie. Spočiatku sa jeho skupina orientovala na podvody či pašovanie tovarov a drog, neskôr svoju „pôsobnosť“ rozšírila o výpalníctvo, vydieranie a vraždy.

Pápay bol podľa všetkého posadnutý peniazmi a pre ich zisk dokázal ísť aj cez mŕtvoly. Nerobilo mu žiadny problém niekoho zabiť. So svojou skupinou sa podieľal na vraždách desiatok ľudí, tzv. bielych koní. On a jeho kumpáni sa nezastavili ani pri likvidácii iných mafiánov, pričom ich podozrievali aj z toho, že boli zapletení do vraždy Róberta Remiáša. Zároveň mal Pápay dobré vzťahy s námestníkom SIS Svěchotom, kontakty mal aj v radoch polície.

Jeho vyčíňanie sa tak prakticky vôbec neriešilo a nevyšetrovalo. Pápay sa neštítil ničoho, južné Slovensko sa pred ním triaslo v strachu. Ktokoľvek sa mohol stať terčom Pápayovho hnevu a – ak mal šťastie – skončil v nemocnici s niekoľkými zlomeninami. Pápay sa stal neslávne známym aj kvôli brutálnym vraždám, ktorými sa zbavoval „neposlušných“ vo vlastných radoch.

Jeho smrť patrí doteraz k najkrvavejším mafiánskym popravám na Slovensku. Došlo k nej 25. marca 1999 v reštaurácii Fontána v Dunajskej Strede. Pápay a deväť jeho kumpánov v podniku hrali karty, keď dnu vstúpi traja muži prezlečení za policajtov. Všetkým prikázali, aby si ľahli na zem a na Pápaya a jeho skupinu začali strieľať z automatických zbraní. Vypálili asi 113 striel. Pápay s ôsmimi ďalšími zomreli hneď na mieste, jeden človek skonal pri prevoze do nemocnice.

Príspevok Vydieranie, mučenie a vraždy. Títo slovenskí mafiáni sa neštítili tých najhorších činov je zobrazený ako prvý na EMEFKA.